Začalo sa to asi v mojich 15tich, a to celkom nevinne. Všímať si na sebe typ mojej postavy a váhu ma naučil môj vtedajší priateľ. Najprv šlo o drobné narážky, ako vyzerajú ostatné, a tak som si začala viac všímať výzor iných dievčat. Ako prvé mi začalo vadiť moje brucho. Nedokázala som sa na seba pozerať ako na celok – ako na osobu, ale iba po častiach. Vnímala som len, ako vyzerá moje brucho – že nie je dosť ploché, a tak som začala trochu menej jesť. Veď som chcela iba nevinne schudnúť pár kilogramov…

Nevidela som na tom nič zlé. Dosť mi vtedajší priateľ dával pociťovať, že by som mohla trochu zmeniť svoju postavu. Schudnúť a spevniť. Potom sme sa rozišli a veľkú úlohu v tom zohralo vtedajšej dobe moje zlomené srdce. Nemala som silu sa postaviť z postele a dostať do seba nejaké jedlo. Môj príjem jedla sa ešte znížil. Po čase, keď som sa začala zotavovať z môjho zlomeného srdca, som si povedala: „A teraz uvidí, o koho prišiel!“ a začala som cvičiť. Pravidelne každý večer o deviatej. Jediným cieľom bolo, aby som mala ploché brucho. 

unsplash.com

Nikdy som nebola ničím tak posadnutá ako tým byť štíhla… 

Začala som pomaly chudnúť, no nevidela som na sebe žiadne zmeny a stále si pripadala veľká. Ako prvého som sa začala strániť pečiva. Úplne som ho vyradila zo stravy a v škole som nejedla nič. Najedla som sa iba doma asi okolo 4tej a potom o 8mej som si dala zeleninu. Keď sme sa presťahovali, stretla som staršieho chalana, do ktorého som sa po čase zaľúbila. Už som mala 17. Začala som viac jesť, zredukovala som pohyb, čo malo za následok priberanie. Pár mesiacov som to neriešila, ale na jedlo som si dávala pozor a vyhýbala som sa mastným jedlám. 

Po ôsmich mesiacoch nastal rozchod a zase som spadla do siete: „Ukážem mu, o čo prišiel“. Nasledovala redukcia jedla, vynechávanie jedla a cvičenie. Moje telo som nechala hladovať až príliš dlho. Došlo to do štádia, že keď som sa dostala k jedlu, nevedela som prestať. Začala som mimo svoje porcie ujedať z hrnca, odrezávala som si malé kúsky koláčov. Nakoniec som si na tanier dala normálne kúsky koláča, no po ich zjedení som sa cítila vinná. 

Nasledovalo niečo, čo ma takmer zničilo… 

Povedala som si, že to spravím iba teraz. Tak som šla na wc a všetko vyvracala. Lenže – ako to už poznáme, nikdy to nezostane pri „iba teraz“. Za každým sústom som mala viac a viac výčitiek a úzkosti. Nakoniec som po každom jedle končila kľačiaca pri záchode, držiac si vlasy, v očiach slzy a sklamaná sama zo seba. Vedela som, že to nemám robiť. Že si tým ubližujem a jediné, čo tým dosiahnem, je iba vlastné zničenie. 

No nevedela som si pomôcť. Hlas v mojej hlave, ktorý mi hovoril, aby som s tým prestala, aby som neskončila ako chodiaci duch, bol príliš slabý a tichý oproti tomu, ktorý mi kričal v hlave, že nie som dosť. Že výzor je všetko. Vsugerovala som si, že pokiaľ nemám ploché brucho a úzky pás, nikto ma nebude mať rád a už vôbec nebudem pekná. 

unsplash.com

Túto moju myšlienku mi dávali pociťovať ľudia z môjho okolia… 

Tak ako muži, tak aj vrátane žien. Nevládala som ráno vstávať z postele a jediné, na čo som myslela, bolo jedlo. Nič iné v mojom živote nemalo miesto. Rozmýšľala som, čo si dám na raňajky. Po raňajkách som premýšľala, čo si dám na obed. Ale, samozrejme, ničoho nemohlo byť veľa, lebo jedlo = byť tučná. 

Bola som taká vysilená z neustáleho premýšľania nad jedlom a každodenným cvičením, že som sa stratila. Stala som sa duchom sama pre seba. 

Vedela som počet kalórií na 100 g každého jedla z pamäti. Nikdy som si nedovolila dať 100 g z jedného jedla, pretože to bolo too much. Mala som strach zjesť cestoviny, nieto ešte pizzu či kebab alebo hamburger. Zatiaľ čo spolužiačky sa bavili, išli na kebab či zmrzlinu, ja som si všetko počítala v hlave a každé jedlo kompenzovala kľačaním pri toalete a prípadne ešte aj cvičením. Pretože „Čo keby som prijala viac kalórií a potom pribrala“? 

unsplash.com

Uvedomovala som si, že potrebujem pomoc… 

Že ešte chvíľu a nebudem vyzerať už len ako duch, ale jedným sa i stanem. Deň čo deň som si znižovala porciu a pridávala sériu. Naozaj som sa snažila z toho dostať, lenže túžba byť aspoň niečo, byť aspoň trochu pekná bola silnejšia. Došlo to do bodu, že som už nepociťovala hlad a nemohla sa pozrieť na jedlo, lebo mi bolo zle. Ale na váhe som mala 50 kg. Veď pre vysnenú váhu spravíš čokoľvek, však? No ja som si vždy pripadala tučná a škaredá. 

Rozhodla som sa, že s tým začnem bojovať. Že už nechcem pociťovať pri jedle úzkosť a jediné, na čo budem myslieť, je jedlo. Tak som začala si pomaly na jedlo zvykať. Ale mala som až príliš veľa fear food a bol za tým až priveľký strach. Začala som tým, že som si pomaly navyšovala porcie. Namiesto polky mäsa som si dala jedno celé. Tie úzkosti a bolesti, čo po jedle nasledovali, boli hrozné. Vlastná hlava bola rozdelená na dva tábory a vlastné telo ma zrádzalo. 

Ale vedela som, že ak to teraz vzdám, tak sa nevrátim tam, kde som bola, ale spadnem ešte nižšie…

A že potom sa už z toho nevyhrabem. Keď som si zvykla na zvýšenú porciu – ako fyzicky, tak psychicky, spozorovala som, že moje telo viac vládze. Ale nastala ďalšia komplikácia. Začali mi vypadávať vlasy v chumáčoch. Nechcela som o ne prísť, keďže som ich mala husté a dlhé. To ma nakoplo ešte viac. Pridala som do jedálnička pomaly aj fearfoody. Prvým bol banán. Dávala som si ho raz do týždňa na kašu. Pomohlo to. Tak som si začala dávať pomaly a v malých množstvách aj ostatné potraviny, ktoré pre ostatných sú na bežnom poriadku. 

Postupne sa to zlepšovalo. Jedno ráno, keď som sa zobudila, som si uvedomila, že nemyslím už len na jedlo. Zo zvedavosti som sa postavila na váhu a tá ukázala 51 kg. Zo začiatku som pocítila úzkosť, ale povedala som si, že je to v poriadku. Netvrdím, že som počas toho nezlyhala. Že som neskončila kľačiaca pri toalete so slzami v očiach. Že som po jedle nemala úzkosť a výčitky. Že som po nociach neplakala a že som sa nenávidela. Neviem, kedy to došlo do bodu, že som až tak neriešila jedlo a že som sa každú chvíľu neobzerala v zrkadle. 

unsplash.com

Ale som za to vďačná… 

Ani som si neuvedomovala, ako ma to obzeranie sa v zrkadle vyčerpáva. Ešte vždy mám svoje fear food. Ešte vždy mám dni, kedy sa nenávidím a nepozriem sa do zrkadla. Stále pociťujem úzkosť pri jedle a mám strach, že stratím nad ním kontrolu a vrátim sa tam, kde som bola predtým. Stále si poviem, koľko kalórií má dané jedlo na 100 g a vyberám si podľa toho, čo má menej kalórií, a nie vždy podľa toho, na čo mám chuť. 

Mám strach pribrať. Áno. A obrovský. Chcem mať ploché brucho. Ale chcem pribrať na zadku a stehnách. Bojujem s tým stále. Cítim toho démona v mojej hlave a jeho stálu prítomnosť. No zároveň cítim, ako slabne. Držím sa síce svojej dennej rutiny a keď ju poruším, cítim sa zle. Viem, že to nie je zdravé, no pomáha mi to. A pomaly sa dostávam aj z toho. Učím sa rozlišovať, kedy som hladná a kedy už som plná. Vlasy sa mi dali po dlhom čase ako-tak do poriadku. Menštruácia sa mi vrátila po roku pomocou hormonálnych tabletiek. 

Ten boj pomaly vyhrávam a mám pocit, že nechýba veľa a budem v cieli… 

PPP, ktorou som trpela/trpím, mi nevzala len samu seba. Vzala mi aj priateľov, rodinu, donútila ma myslieť si, že nie som dosť a nikdy nebudem. Toto sa jej vo mne podarilo zakoreniť tak hlboko, že to mám v hlave stále. Pocit menejcennosti a že som každému na obtiaž. Zasadila mi aj panické ataky, ktoré sa začali objavovať, teraz už nie pri jedle, ale pri iných činnostiach. Vzala mi toho viac, než mi dala. No veľa ma i naučila. 

Mnoho ľudí to berie ako voľbu. Že ona si zvolila trpieť PPP. Nie je to tak. Trpieť poruchami príjmu potravy, to nie je voľba. Takisto ako nie je voľba, že niekto trpí rakovinou. Psychická porucha je taktiež choroba a chorobu si človek nevyberá. Pri fyzickej bolesti neopovrhujeme človekom, ale venujeme mu pozornosť a podporujeme ho v liečbe, no pri psychickej poruche človekom opovrhujeme, pretože „Je s ním niečo zle“. 

unsplash.com

Akoby si vybral trpieť… 

Osoba, ktorá bojuje o svoje zdravie vo svojej hlave, proti svojim démonom, potrebuje podporu okolia a pochopenie. Nikto nevie, koho môže táto choroba, alebo ktorákoľvek iná, postihnúť. Doteraz o tom, čím som si prechádzala, nevedel nikto. Ale viem, že keby som mala tú odvahu a povedala o tom aspoň jednej osobe, ktorej dôverujem a ktorá by mnou neopovrhovala, bolo by to lepšie. 

Musíme sa prestať báť a začať rozprávať. Nemôžeme dovoliť, aby nám ostatní ľudia určovali, ako máme vyzerať, cítiť sa v našom tele a čo by sme mohli a nemohli jesť. Či sa jedná o rodinu, priateľov, alebo o vášho partnera, nikto z nich nemá právo komentovať vaše telo a výzor. A už vôbec nie vašu váhu. Nemôžeme dovoliť, aby nás ovládali čísla napísané zozadu na potravinách alebo miery modeliek. V dnešnej dobe sú čísla vôkol nás všade a je čím ďalej ťažšie nespadnúť do kolobehu, ktorý by zničil to, kým ste.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nechcem sa opäť stratiť

Coverphoto: Photo by BeQa shavidze on Unsplash

Facebook komentáre