Paradoxne práve on bol vždy tým, kto nikomu nedovolil, aby mi ublížil, a tak sa o to nik ani len neodvážil. Chránil ma bezpodmienečne, preto mi ani nenapadlo vôbec pomyslieť na to, že by to mohol byť práve on, kto mi ublíži zo všetkých najviac. Pravdou je, že mi tá myšlienka nikdy ani len neprišla na rozum, tak bezvýhradne som mu dôverovala. Istota a bezpečie, ktoré som si podvedome sama vytvorila zakaždým, keď som vyslovila jeho meno, však boli len ilúziou.
Teraz blúdim sama vo vlastnom svete bez cieľa, neviem nájsť cestu von…
unsplash.com
Vlastne, neviem nájsť akúkoľvek cestu, nepoznám to tu. Je to môj svet, ale nespoznávam ho, sama sa v ňom cítim len ako náhodný okoloidúci. Mali sme náš svet, ten jediný, ktorého som kedy chcela byť súčasťou a mne by ani vo sne nenapadlo, že to niekedy vôbec ešte môže byť inak.
Dom, ktorý sme postavili však nemal ani len pevné základy, na ktorých by mohol stáť. Ja som si ale vytvorila ilúziu, že je bezpečné v ňom bývať, a potom som nechápala, ako je možné, že nám na hlavy padajú stropy. Nepostavili sme ani len pevné základy a neskôr sa čudovali, prečo sa zrazu všetko kolíše. Povedz, ako sme len mohli byť takí slepí?
Snažila som sa… Vážne, veľmi…
Vždy som uprednostňovala tvoje záujmy pred tými mojimi. Robila som možné aj nemožné, len aby sme si raz mohli povedať, že nás nikdy nič nezlomilo a my sme šťastne dorazili do cieľa. Ale ako by sme aj mohli vôbec snívať o cieli, keď sme spolu bojovali, akonáhle sme prekročili štartovaciu čiaru?
unsplash.com
Každý deň som sledovala, ako proti sebe bojujeme zas a znova, každý deň som chcela, aby to zajtra už bolo lepšie, no nikdy nebolo. Chcela som sa o veciach rozprávať, problémy riešiť, vždy nájsť východisko. Ale ty už mi viac nestojíš za to, aby som ti donekonečna vysvetľovala veci, ktorým aj tak nerozumieš. Pochop, ja už musím ísť, som už unavená, nesmierne unavená, nikdy by som nebola povedala, že tak mladý človek vôbec je schopný byť takto veľmi unavený.
Ale ako odísť od stola, kde sa vzájomná úcta a rešpekt už skrátka nepodávajú?
Keď ste si celý ten čas mysleli, že práve toto bude stôl, za ktorým budete spolu s ním večerať do konca svojho života? Pýtam sa to sama seba každý deň dookola a aj tak neviem, ale zisťujem… Každým dňom viem viac a viac, učím sa pomaly, ale isto. Vážiť si samu seba, vedieť, kedy a ako odísť, ale hlavne, vybrať si správne, vybrať si mňa.
A dnes to už konečne robím, vyberám si samu seba, pretože ty si si mňa nevybral nikdy. Pôsobilo to tak, pravdaže, ale to bolo aj tak len klamlivé zdanie. Preto odchádzam, spomienky v mysli zatváram a postupne zabúdam.
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto: Photo by Andrey K on Unsplash
