Bol to bežný deň. Možno ešte bežnejší ako bežný… Nebyť toho okamihu, o pár dní si naň ani len nespomeniem. Myslím si, že práve všednosť toho dňa má tento moment na svedomí. Moment, kedy si pripomeniem, že aj dvere, ktoré som zavrela, sa trochu pootvorili. Bez môjho súhlasu a vedomia. A tom je život – prekvapí nás vtedy, keď sme najmenej pripravení. Najviac zraniteľní a niektoré veci s nami zamávajú viac než inokedy.

Myslela som si, že sa mi to už nestane. Veď odkedy sme sa naposledy videli, prešlo už toľko času. Ale… Stalo sa to. Takéto chvíle ma prinútia zamyslieť sa, či sa to niekedy vlastne celé skončí. Či sa raz staneš iba spomienkou, s ktorou ma už nič nebude spájať. Priznávam, že podobné okamihy sa v mojom živote objavujú čoraz menej, no vždy, keď sa ocitám v centre ich diania, nedokážem opísať, čo práve cítim.

pinterest.com

Odkedy už nie sme spolu, zostávam v práci čoraz dlhšie, pričom si to ani neuvedomujem. Len sa občas pozriem na hodinky a poviem si, že už dávno nastal čas odísť. Dnes to bolo rovnaké. Zbalila som sa oveľa neskôr ako všetci ostatní a prísľub blížiaceho sa víkendu ma prinútil po ceste domov odbočiť, bohvie kam. 

Jednoducho sa len tak niekde stratiť…

Šla som presne tam, kam ma viedli moje nohy, a myšlienky si bežali na voľnobeh. Až ma do reality vrátilo jedno, možno pre iných úplne obyčajné auto. No my dvaja by sme si ho všimli aj so zavretými očami. Vždy sme nad touto farbou vraštili čelá a vraveli si, že ak by sa náhodou nejakým zázrakom ocitlo v našej garáži, nikdy sa k nemu nepriznáme.

A vieš, čo som kvôli tomu urobila? Siahla som do vrecka a podvedome som v správach hľadala tvoje meno. Aby som ti napísala. Len tak. Pretože som videla tú nepeknú farbu na aute. Chvíľu som medzi smskami hľadala teba a potom mi to docvaklo. 

My dvaja si už predsa nepíšeme…

To, čo ja zažijem, sa ťa netýka. Už nemám dôvod vravieť ti, aký som mala deň, a deliť sa s tebou o moje pocity. No moja túžba napísať ti vyplynula zo situácie úplne sama. Táto reakcia sa odohrala kdesi hlboko v mojom podvedomí a bola poháňaná zvykom, ktorý trval roky. Zostala som stáť na mieste a zavadzala som ľuďom v ich ceste. No to ma vôbec netrápilo. Opäť som bola ovládnutá príkazom, ktorý som nemala pod kontrolou, nohy sa nepohli z miesta a hlava, tá šla vybuchnúť.

Srdce mi tĺklo o čosi rýchlejšie a ja som si nahovárala, že predsa o nič nejde. Ale možno som si klamala. Ide… Ide o nás dvoch. O naše spomienky. O našu minulosť. O to všetko, čo sme vlastnými silami poriadne pokašľali. O koniec, ktorý prišiel, a ja som tomu stále dlho neverila. O mňa… O to, čo práve cítim, aj keď to už cítiť nechcem.

pinterest.com

Odložila som mobil do vrecka na kabáte a ubezpečila sa, či som ho dobre zavrela. Medzitým som myslela na to, kde by som teraz asi bola, ak by sa to medzi nami neskončilo. S napnutou tvárou som si musela priznať, že teraz by som bola s tebou. Vždy si ma v piatok večer čakal po práci a to bol moment, kedy z mojich pliec opadla ťarcha celého týždňa. Mohlo sa stať čokoľvek, no ja som v tej chvíli vypla. Neexistovali problémy, neexistoval ani pondelok, ktorý nado mnou visí vždy ako hrozba, keď v piatok večer zamykám kanceláriu.

Teraz by som bola s tebou… 

No namiesto toho som sama. Stojím na neznámom mieste a splývam s davom, myseľ je zaplnená iba spomienkami na teba. Bola by som s tebou, no to je už minulosť. Už spolu nikdy nebudeme. Viem, že ak sa náhodou niekde stretneme, schválne uhneme pohľadmi. Akoby sme sa nikdy nepoznali. Nás dvoch totiž odcudzilo všetko to, čo sme spolu prežili. A neviem sa rozhodnúť, čo cítim. Či zmierenie, alebo smútok. Alebo možno zmierenie sa so smútkom, ktorý je každým dňom menší, no potom sa zrazu objaví v plnej sile?

Možno práve toto bol dôvod nášho stretnutia. Možno sa máš stať spomienkou, ktorej sa stále budem trochu báť a ktorá ma zároveň vždy bude tešiť. Vyvolá vo mne toľko odlišných pocitov, že sa v nich na chvíľu úplne stratím. A hlavne – vždy mi bude pripomínať, aké dôležité je vedieť rozlúčiť sa s tým, čo síce veľmi chceme, no zároveň nám to ubližuje.

Coverphoto: Photo by Patrick Gillespie on Unsplash

Facebook komentáre