Ľudia, ktorí po sebe zanechajú spúšť… To sú presne tí, ktorých stretneme, dovolíme im vstúpiť do nášho života a neskôr si želáme, aby sme ich radšej nikdy nespoznali. Sú to presne tí, na ktorých spomienka bolí, ktorých meno nám vyvoláva srdcovú slabosť. Sú to ľudia, ktorým sme dovolili, aby nás zmenili, ktorí nám niečo vzali a už nám to nik nevráti. Tí, v ktorých sme stratili tak veľa a predovšetkým sme sa v nich stratili aj my sami.

Život po tom, ako takýchto ľudí stretneme, už nikdy nie je taký, ako býval predtým.

pinterest.com

Kvôli nim sa musíme učiť všetko odznovu… Veriť, žiť aj milovať. Všetko, čo sme vedeli predtým, sme zabudli, stratili alebo sa to bojíme robiť zas. Aj slnečné rána sa nám zdajú hmlisté, noci sú o niečo temnejšie, ako si ich pamätáme. Každé prebudenie je pripomienkou toho, ako veľmi nás zranili, a každý večer je o niečo dlhší, pretože unavená duša spánok odháňa.

Svet funguje ďalej, ale bez nás. My sme len figúrkou, ktorá všetko nemo pozoruje a cíti, ako ju bolí každý nádych. Máme chuť utiecť, ale nevieme kam, netušíme, kde sa schovať sami pred sebou a pred toľkými spomienkami. Máme chuť bežať, ale aj spadnúť na zem a už nikdy viac nevstať. Chceme kričať a zároveň už nikdy neprehovoriť. A po čase už vôbec nevieme, čo vlastne chceme. Najväčšmi chceme nebyť…

Tí, po ktorých zostáva spúšť…

Sú zároveň tými, ktorým sme boli ochotní dať najviac. Bolela nás každá ich bolesť a smiali sme sa vždy, keď bolo do smiechu im. Ich šťastie bolo aj tým naším, a keď spadli na dno, mali sme pocit, že sme spadli s nimi.

Boli to duše, ktoré nám boli tak blízke, ktorým sme rozumeli aj bez slov a pri ktorých sme sa cítili pochopení. Boli to ľudia, na ktorých sme si zvykli a nazývali sme ich naším životom. Boli to osoby, o ktorých sme si mysleli, že zostanú naveky a nikdy sa nezmenia. Boli to práve oni… tí, čo na nás pôsobili ako magnet, ako droga, ktorej sa odmietame vzdať.

Každý máme vo svojom živote osobu, ktorú chceme späť, no zároveň si želáme, aby sme ju nikdy nestretli.

Tí, kvôli ktorým chceme vrátiť čas…

pinterest.com

Kvôli nim túžime len po jednom… Vrátiť sa v čase a zariadiť všetko tak, aby sme sa vyhli prvému stretnutiu s ňou či s ním. Chceme odvrátiť to, čo sa už stalo, chceme predísť tomu, aby v našej duši zanechali spúšť. Chceme si zmazať spomienku na tie oči, na ten smiech, na to telo…

Chceme to mať bytostne opäť pri sebe, ale tiež túžime po tom, aby sme to nikdy nezažili. Nikdy sa nezahľadeli do tých očí, ktoré nás vedeli pohltiť. Nikdy sme nepočuli ten smiech, ktorý rozosmial aj nás. Nikdy nepocítili teplo toho objatia.

Na ľudí, ktorí po sebe zanechajú spúšť, sa ľahko zvyká, no ťažko sa zabúda. Budú s nami stále, v našej duši, v našej mysli, v našom srdci a nikdy ich odtiaľ celkom nevyženieme.

Sú to ľudia, ktorí nám naveky budú pripomínať, že sme milovali, a navždy si vďaka nim budeme pamätať, ako veľmi dokáže bolieť strata.

Coverphoto: Photo by Alexander Krivitskiy on Unsplash

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď o neho prídeš