Ako malé dievčatko som sa (asi tak ako každý) nesmierne tešila na Vianoce. Na ten čarovný večer plný očakávaní, s iskričkami v očiach a hlavne s veľkou nádejou, že tentokrát už Ježiška určite uvidím, aj keď sa to žiadne iné Vianoce predtým nepodarilo.
Boli to časy, kedy som ešte nemohla vedieť, že to, čo prežívam, je nádej.
Aj keby mi to niekto vysvetlil, určite by som tomu nerozumela. Vedela som iba to, že tieto pocity nie sú so mnou každý deň, ale prichádzajú iba pri špeciálnych príležitostiach.
pinterest.com
Jediné, čo ma pri zasadnutí k štedrovečernému stolu zaujímalo, bolo, či to konečne vyjde a či dokážem sama urobiť niečo pre to, aby som ho aspoň na moment postrehla. V bruchu som cítila príjemný nával adrenalínu z očakávania a zároveň nie veľmi príjemnú nervozitu. Tušila som, že to dopadne opäť tak ako každý rok, že mi nie je súdené zastihnúť ho, no aj tak som verila. Napriek sklamaniam zo všetkých predošlých Vianoc.
Dnes som dospelá…
A záležitosti okolo Ježiška mám v sebe dávno vyriešené, ešte aby nie… No niečo tu predsa len zostalo. Ten zvláštny pocit, ktorý už teraz – ako veľké dievča, dokážem pomenovať a vysvetliť ho minimálne tromi rôznymi definíciami, ktoré som sa za tie roky naučila.
Nádej…
Neodišla odo mňa, je so mnou stále. Povedala by som dokonca, že čím som staršia, tým aj ona je mocnejšia a len tak ľahko ma nepustí. Otvorila svoju náruč a zovrela ma do nej tak, že na to, aby som sa vyslobodila, potrebujem niečiu pomoc. A nielen tak hocikoho. Pomoc od časti mňa – mojej vôle.
Možno že zo všetkých ostatných detí, ktoré počas Vianoc prežívali podobné problémy ako ja, sa dnes stali dospelí jedinci, ktorí sa voči akejkoľvek nádeji obrnili ako rytieri železnými košeľami. Možno ak sa ich niekto snaží o niečom presvedčiť, iba sa zasmejú a mávnu rukou, pretože vedia, ako to tu – medzi nami ľuďmi väčšinou chodí.
pinterest.com
Niekedy im tak trochu závidím…
Nádej, že uvidím Ježiška sa u mňa rokmi vystriedala za nádej, že sa ľudia okolo mňa zmenia a nebudú potrebovať nové a nové šance. Akosi nechcene sa mi podarilo obklopiť sa v živote takými, ktorí so mnou majú rozohrané rôzne hry, ktorých pravidlá nepoznám a nedostala som k nim ani žiadne návody.
Asi som však srdcom hráč, keď som na takéto hry pristúpila. Po pár prehratých kolách som ale nadobudla pocit, že by sme si mali zahrať aj moju hru. Tu som ale natrafila na problém. Začali cúvať. Cúvať z hry, cúvať odo mňa.
Ibaže keď si niekoho obľúbite, urobíte pre neho v zaslepenosti všetko…
Prichádzajú na rad nahováračky, že keď sa títo ľudia okolo vás motajú, musí to byť obojstranné. To, že sa tak deje iba vtedy, keď je všetko podľa nich, ide do úzadia.
A takto ma nádej vždy začne silno objímať, aby som nezabudla, že ju mám. Potichu mi našepkáva, že keď sa niekto ozve, napíše, zavolá, nie je to iba tak a určite ma má ten človek rád. Čo na tom, že sa ozve raz za uhorský rok a zakaždým so svojím ojedinelým príchodom čaká, že všetko bude ako po starom.
Stále im dávam nové a nové šance, pretože tak, ako som kedysi verila, že uvidím Ježiška, tak dnes verím, že sa niečo v týchto ľuďoch pohne a všetko bude také ako na začiatkoch, keď sme sa spoznali. S každou nádejou prichádzajú očakávania, ale aj strach a smútok.
Nádej sa ma drží ako kliešť a keď som sama, ona je to jediné, čo mám. Možno preto sa ju bojím od seba odhodiť, aby som sa necítila slabá a nahá.
pinterest.com
Viem však, že sa budeme musieť rozlúčiť…
V niektorých prípadoch určite a pomaly už na to dozrieva čas. Do môjho života totiž prišli ľudia, ktorých sa ,,zlá“ nádej bojí, pretože vidí, že s ňou strácam trpezlivosť. Mám pri sebe ľudí, ktorí šance nepotrebujú. Aspoň zatiaľ nie.
Myslím si totiž, že každý z nás má k dispozícii určitý balík so šancami, akýmisi žolíkmi, ktoré môžeme v prípade núdze použiť. No nie je ich veľa a nemôže sa nimi plytvať. Máme ich, pretože každý z nás si určitý počet šancí zaslúži. No okolo mňa sa zhromaždili ľudia, ktorí celé svoje vrecko vysypali a ešte mi ho podsunuli, aby som im ho doplnila. Áno, robila som to. A dokonca nenápadne. Tak, aby o tom ani nevedeli, aby sa necítili zahanbene.
Ale to už pomaly končí…
Šancu som dala novým, iným. Sú tu už dlho a stále ma nesklamali. Dokonca mám občas dojem, že svoje vrecko odhodili a nepotrebujú žiť s pocitom, že by ho niekedy mohli potrebovať.
Nádej pri „tých druhých“ ma opúšťa. Odhadzujem ju smerom k nim, veď oni ju ešte budú potrebovať. Kúsok z nej si ale odtrhnem, predsa len, človek nádej potrebuje, pretože bez nej bývame stratení. No využijem ju už určite inak.
Autor: Jess
Coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash
