Niekedy sa ti v priebehu pár minút zmení celý život. Nie je to len fráza, ale realita. Najprv sa rúcajú vzťahy rodinné, v tej chvíli sa už tešíš, kedy vypadneš do svojho života mimo domu, kde si happy a veríš, že bude všetko ok. Ideálna predstava, ktorej chýba už len zopár hodín do odchodu a telo ten nátlak už nedá a skončíš nečakane v nemocnici, kde sa to všetko len začína.

Pod vplyvom liekov si rada, že si rada a prespíš všetko, čo sa dá. Ten pocit, keď nevieš, čo je s tebou a preberieš sa v sanitke, kde sa ťa zrazu neznámi ľudia pýtajú základné info, a skúmajú, ako sa cítiš, je hrozný. Len v diaľke vidíš zrazu tváre rodiny a kamarátov, ktorí tu sú vždy pre teba, aj keď na nich máš neraz ťažké srdce, lebo niečo nejde podľa plánov.

pinterest.com

Zrazu všetky pekné predstavy táto chvíľka prekazí…

A či chceš, alebo nie, začína sa kolobeh obiehania lekárov, ktorí ti nič nevedia povedať, len ťa strašia diagnózou, ktorej sa už, žiaľ, nezbavíš do konca života. No je to všetko zatiaľ len hypotetické, tak dúfaš, že sa to nepotvrdí a budeš pokračovať normálne ďalej. Však jedno odpadnutie v teple a nejaký ten záchvat predsa nemôže byť nič vážne, hlavne pri mladej babe plnej života.

Potom psychické stresy doma, čo keď toto a čo keď tamto. Povinný oddych a strach mamy, ktorá ťa doma drží ako v zlatej klietke, lebo však sa bojí, no na teba to má presne opačný efekt. Do toho (vďakabohu) kamaráti, ktorí prídu za tebou aj v dobrom, ale aj v zlom a sú tu pre teba. V depke, keď im voláš v noci. Keď plačeš na terase s pohárom vína v ruke a potrebuješ len vypočuť a cítiť silné objatie, lebo zrazu sa všetko zrútilo a ďalší deň musíš byť opäť silná, lebo niečo také ťa predsa nepoloží.

Si happy, že máš pri sebe aj niekoho ďalšieho, kto ťa vie podporiť a máš pocit, že už by to konečne mohlo vyjsť, lebo však tvoje „pseudo“ vzťahy vždy skončili na figu a už nechceš opäť strácať čas rozmýšľaním, kde nastala chyba alebo prečo sú všetci šťastne zadaní, len ty si nevieš nikoho nájsť a do toho strach veriť mužom čo len jedno jediné slovo, lebo spomienky na otca sú stále také živé a aj keď si to nechceš pripustiť, tak ťa to ovplyvnilo viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Nakoniec sa dostaneš zo zlatej klietky, lebo všetky vyšetrenia zatiaľ nič nepotvrdzujú a vyzerá to, že svitá na lepšie časy, no niečo sa predsa len deje s tou „istotou“, ktorú si mala pri sebe posledné tri mesiace, ktorá ťa prišla pozrieť, keď si bola chorá. Podporila ťa pri skúške. Išla s tebou zapiť aj tú, ktorú si na prvýkrát nedala a bola si už maximálne unavená.

Rána, kedy si sa pri ňom prebúdzala, patria k tvojím najkrajším. Veta „ostaň so mnou“ ti vždy vyčarila úsmev na tvári. Boli ste spolu skoro denno–denne a ty si mala pocit, že sa poznáte roky a môžeš mu dôverovať, čo sa nedeje často. 

Lenže zrazu je všetko inak…

Vieš, že prichádza čas, kedy sa všetko zmení a ty zo seba musíš dostať konečne odpoveď na otázku, na čom vlastne ste, lebo takto to ďalej nejde. Odhodlávaš sa, no nejde to, keď sedí oproti tebe a pozrie sa na teba a ty to už máš na jazyku, ale nakoniec proste nie.

Si s ním, keď odchádza z miesta, kde strávil posledných 5 rokov. Si s ním, keď úspešne skončil školu a namiesto toho, aby išiel oslavovať so spolužiakmi a kamarátmi, sa ide radšej prejsť s tebou. Proste všetky dôležité momenty posledných týždňov, ktoré si budeš pamätať aj po rokoch, ste strávili spolu.

Avšak vieš, že keď sa neopýtaš, bude ti to stále vŕtať hlavou a už aj bez toho si kvalitné kĺbko nervov, lebo sa bojíš o výsledky z vyšetrení. Kamaráti ťa donútia do toho a ty si v konečnom dôsledku rada. Spoločne strávený večer, ako jeden z mnohých v posledných mesiacoch, len ty si už iná.

pinterest.com

Rozmýšľaš, kedy bude tá správna chvíľa…

Smejete sa spolu, hráš sa mu s vlasmi a v myšlienkach si úplne inde. Večer sa chýli ku koncu, kedy vieš, že pomaly odíde, ale už to viac naťahovať nemôžeš kvôli vám obom, ale hlavne kvôli sebe. Lúčite sa v objatí a ty sa to konečne opýtaš. A v momente, keď z neho vypadne: „… veď však v pohode,  viac by som za tým nehľadal…“, si to všetko uvedomíš. 

A vraj vyjadri sa aj ty. Aj keď si vždy plná slov, ktoré by si povedala, v tej situácii nie si schopná zo seba nič dostať, len jedno smiešne: „veď v pohode, kamaráti“. Lúčite sa opäť a ani nevieš, že je to poslednýkrát, čo ho vidíš minimálne na najbližšie dva mesiace. 

Prídeš späť na izbu, kde ste ešte pred chvíľou boli happy a vysmiati a ty to už nedáš a rozplačeš sa. Voláš kamarátke, vieš, že je tu pre teba, a aj keď sa snažíš byť nad vecou, tak ona vie, že to nedávaš. Najradšej by ťa objala, ale je tu, aj keď je 500 km od teba. 

Ráno vstávaš do práce…

Aj keď veľa vecí zvládaš a dokážeš sa ponad ne preniesť, ako je téma alkoholizmu doma, život bez otca, odvrhnutie starej mamy, hroziaca choroba, toto je už na teba príliš. Nedokážeš to zakryť. Na otázku, čo ti je, len povieš, že to nechceš riešiť. Chodíš ako bez duše, keď príde deň verdiktu ohľadom tvojho zdravia. 

Už aj sama vnútorne cítiš, že to nebude dobré, ale chceš byť stále protónik, ktorý to dá, a bude všetko dobre. No sedíš v ambulancii, lekárka pozerá na teba a ona to proste potvrdí. A ďalšia rana za posledné dni, kedy sa ti život otočí o 180 stupňov. V tej chvíli by si potrebovala silné objatie od „neho“. Počuť slová: „som tu pre teba a všetko bude dobre, uvidíš“. Lenže už to nie je tak, ako bolo. Áno, ty si sa chcela odstrihnúť po tom všetkom, ale aj keď si tá silná, potrebuješ niekoho ďalšieho. 

pinterest.com

Diagnóza na celý život je už oficiálna, lenže čo teraz?

Musíš fungovať ďalej. A vtedy si povieš, že nebudeš viac na nič čakať a aj keď si tým poznačená, dokážeš toho ešte oveľa viac. Proste začni naplno a postupne pridávaj. 

Zrazu sa angažuješ do všetkého, čo sa dá. Ideš z práce do práce. Z jednej akcie na druhú, len aby si nemyslela na blbosti. No stačí ti chvíľa, keď sedíš v MHD, začne ti hrať pesnička a už si tam, kde si bola. Pridá fotku na storku a ty si opäť v tom. Ostatní ti môžu veriť, že si nad vecou a šťastná.

Navonok úplne dokonalý život, ktorý si užívaš, ale vo vnútri si tak v kýbli ako nikdy. Avšak stačí pohľad kamarátky a vie, že je zle. Ten pocit, keď ťa objíme, lebo ona vie, že to potrebuješ, a ty to už nedáš a rozplačeš sa opäť. Ráno sa však zobudíš a funguješ akoby nič. Nechceš oklamať svet okolo teba, ale hlavne seba samu, že je všetko v poriadku.

Aj tak si stále nevieš vysvetliť, prečo sa to deje práve tebe.

Prečo sa všetko tak náhle zmenilo? Isto to má všetko nejaký hlbší zmysel, ktorý teraz síce nevidíš, no vieš, že niekde je. Lenže čo s tým robiť teraz? Ako sa s tým vysporiadať, keď sa ti v priebehu pár týždňov život úplne zmenil?

Najviac sa zasmeješ, keď ti známy povie, že ťa v živote nevidel v zlej nálade a smutnú. Ako to dávaš, že si stále taká šťastná, že ťa za to obdivuje a z teba len vyjde, že čo sa budeš, ideš, riešiš. 

Rob v tej chvíli pre seba všetko, čo sa dá. Rozvíjaj sa a cíť sa využitá, osvetová.

Lebo zahreje pri srdci veta typu: „… šla som do toho len vďaka tebe a som za to rada“. Stojí to za to, že pomôžeš ostatným, keď už sebe nevieš. Môžeš mať pocit, že začínaš byť čistá karieristka, ale no a čo? Chceš od života aspoň nejakú istotu, lebo si toho stratila už veľa a postupne sa z toho musíš dostať. 

Je to boj a strach, že čo keď. Ale nemáš na výber, musíš ísť ďalej, lebo inak to nebude a už ste dve, ty a choroba a niečo také ťa proste nezloží a neporazí. Bude síce na teba číhať, ale ber ju ako motiváciu prekonať samu seba a snaž sa byť silná, no dovoľ si aj chvíľky opúšťania pri vínku.

Hlavne však nezabúdaj, že keď ti dá život 100 dôvod na plač, ty mu ukáž 1000 dôvodov na úsmev… ☺

Autor: Nika

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Bál si sa, že budeš sám?

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre