Povedali sme si toho mnoho, na konci sme si to dokonca vykričali. Chceli sme zo seba dostať všetku bolesť, ktorú sme cítili, aj krivdy, ktoré nás ranili. Bol to súboj našej hrdosti, nič viac. Nezvládli sme to, prestali sme sa správať ako ľudia, ktorí už dovŕšili dospelosť. Máš pocit, že sme si povedali všetko? Pretože ja nie. To najdôležitejšie zostalo nevypovedané, no myslím, že je to zároveň tým, čo ti už nikdy nepoviem.
Bude to tak lepšie. Aj keď ma mrzia mnohé slová, ktoré vtedy odzneli, myslím si, že už nie je viac priestoru na novú debatu. Počas našich životov robíme veľa chýb. Niektoré sa dajú napraviť pomerne rýchlo a niektoré sú fatálne… Sú to chyby, ktoré budeme ľutovať do konca života a stále sa budeme pýtať, čo by bolo, ak by sme sa vtedy zachovali inak.
pinterest.com
Avšak to už nikdy nezistím.
Tú predstavu ale mám celkom rada. Vždy keď ma prepadne ľútosť, utečiem do sveta svojej fantázie a predstavujem si, že by som vtedy povedala niečo úplne iné, niečo, čo by som ti chcela povedať teraz. Verím, že by sa to skončilo inak ako tresnutím dverí a dlhým plačom, ktorý s prestávkami pretrváva až dodnes. Dúfam, že by si vďaka tým slovám zostal a mali by sme tak čas povedať si to, čo skutočne cítime, nielen to, čo za nás kričala naša hrdosť.
Po tom, ako sa to stalo, som sa chcela ozvať späť a konečne ti povedať, čo ma skutočne trápi. Mala som pocit, že tie emócie, ktorým nedovolím dostať sa von, doslova roztrhnú moju dušu. Ale vždy ma niečo zastavilo, aby som tak neurobila. Stále som si v duchu vravela, že toto sa už napraviť nedá a bude lepšie, ak viac nebudem jatriť všetky rany. Tie moje a rovnako aj tvoje.
pinterest.com
Občas pochybíme tak veľmi, že náprava už nie je možná, a to, že mlčíme, neznamená, že nás to nemrzí. Mlčíme preto, že žiadne slová ani skutky už neopravia to, čo sme kedysi urobili či povedali, a tak jedinou možnosťou je dovoliť tomu druhému žiť bez nás a dúfať, že raz zabudne. Iba tak mu dáme nádej na nový a šťastnejší život, pretože neustále pripomínanie sa a snaha opraviť niečo, čo sa už opraviť nedá, by celé utrpenie len predlžovali.
A tak v sebe dusím slová, ktoré nikdy nevyslovím.
Raz to prejde a toto obdobie bude pre nás iba pripomienkou toho, že musíme viac zvažovať svoje činy, pretože všetko, čo robíme, je nezvratné. A tie nenapraviteľné skutky nás budú škrieť na duši do konca života.
Stále ťa ľúbim a neznesiteľne mi chýbaš… To sú tie slová, ktoré ti nikdy nepoviem, lebo viem, že v našom prípade by viac ublížili, ako zahojili. Dúfam, že sa čoskoro pozbierame a na to, čo sa stalo, prestaneme myslieť každú voľnú chvíľu.
Myslela som si, že najťažšie je odpustiť niekomu, kto zranil práve nás. Ale až teraz som prišla na to, že najťažšie je odpustiť práve sebe. Deň čo deň sa pozerať do zrkadla na niekoho, kto úplne zlyhal, cítiť voči nemu hnev a aj tak s ním musieť existovať už naveky…
Autor: Soňa A.
Coverphoto: Photo by Andrii Podilnyk on Unsplash
