Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
Vždy túžila po láske. Byť milovaná a milovať úprimne od srdca. Celým srdcom a celým telom. Tak, ako to má v skutočnej láske byť. Nechcela hrať hry a nechcela nič predstierať. Vysnívala si vzťah – teda…vysnívala si predstavu vzťahu, aký by chcela.
Koniec koncov, nemalo by to tak aj byť? Nemali by sme mať všetci predstavu toho, čo chceme a čo naopak nie?
Po dlhom čakaní prišiel. Myslela, že ho našla alebo že našiel on ju. Skutočne si to myslela, lietala v oblakoch a nebolo nič, čo by pre neho nespravila. Tak, ako to už na začiatkoch býva. Najkrajšie na tom bolo, že verila, že presne taký je aj on. Taký ako ona. Že dá naspäť to, čo dostane. Že miluje ju a ich vzťah, o ktorý sa bude starať. Že bude pri nej a bude ju robiť len šťastnou.
A práve vtedy, keď to nie je všetko ružové, ju prepadli tie myšlienky, ktoré nás jednoducho všetkých niekedy prepadnú…
Čo keby som zostala s ním? S tým, ktorý bol pred ním. A čo keď práve teraz na mňa čaká niekto iný a toto je len strata času, kde to nemá iného konca ako rozchod? Čo keby som ho už dávno opustila, hneď po tom, ako mi ublížil? Čo keby som nemusela takto trpieť? Čo keby som nakoniec zistila, že bez neho nemôžem žiť? Čo keby pohľad na neho s inou by som nikdy nezniesla a bolelo by ma srdce celý život?
Je toho toľko. Toľko toho, čo si naše vlastné vnútro dokáže predstaviť a vysvetliť po svojom. Naše myšlienky dokážu zmeniť nás samých. Ničíme tým seba, náš vzťah a nás dvoch. No čo keby namiesto “keby” vzniklo “keď”?
Namiesto “keby mu to napadlo, keby sa zmenil” by vzniklo “keď mu to poviem, keď sa zmení, po tom, ako ho upozorním”. Čo keby sme to dávali na pravú mieru? Každé naše “keby”. Nebolo by to jednoduchšie? Nekráčalo by sa nám ľahšie?
Bol pre ňu svetom. Bol pre ňu všetkým, no uzavretá vo svojich myšlienkach nechápala, že už dávno mu nedáva to, čo mu dávala. Že zabudla na komunikáciu a priateľstvo, ktoré v tom vzťahu vždy bolo. Zabudla na lásku. Lásku, ktorá znamená dôveru.
Nie je jednoduché prizerať sa, ako tá, ktorej sa to netýka. Nie je jednoduché si to všetko potom vypočuť. A niečo o tom napísať. No keby som to neurobila, ako by sme si to zapamätali? Príbeh ženy, ktorá stratila muža svojho života kvôli domnienkam, nedôvere a najmä strate komunikácie medzi sebou navzájom.
Niekedy premýšľam nad tým, ako si ma asi pamätá (áno, stále som neprestala nad ním premýšľať). Ako hysterku? Ako ženu, ktorej to bolo jedno, či ženu, ktorá sa snažila až príliš? No nakoniec mi napadá len jedno – žena, ktorá jednoducho, nebola tá pravá…
cover photo: thoughtcatalog.com
Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť v predpredaji TU:
