Stála som už na obidvoch brehoch tejto „rieky“. Už som opustila a bola som tiež opustená. Zdanlivo bez dôvodu. Keď som bola ja tou, ktorú opustili, niesla som to veľmi ťažko. Určite sa každému z vás stalo niečo podobné. Určite sa vám už stalo, že niekto z vášho života odišiel, a popritom to vyzeralo, že na to ani nemal žiadny rozumný dôvod. Bola možno typická nedeľa, všetko bolo v poriadku, vôbec tomu nepredchádzala žiadna hádka alebo výmena názorov, nedialo sa skrátka nič, čo by naznačovalo, že sa blíži nejaký koniec.

No on nastal. Z ničoho nič. Možno to dokonca prebehlo tak rýchlo, že ste sa ani nestihli spamätať a uvedomiť si, čo sa deje. Možno ten druhý len povedal, že chce byť sám, že odchádza, a naozaj odišiel. Možno dokonca nepovedal ani to. Možno len zmizol a nechal po sebe len zubnú kefku alebo neustlanú posteľ. Odišiel bez dôvodu…

pinterest.com

A to bolí…

Áno, bolí to. Keď sa váš život – všetko, na čo ste boli dennodenne zvyknutí, rozpadne v zlomku sekundy pred vašimi očami a vy ani neviete, prečo. Nie je to fér, ja viem. A akoby nestačilo, že ste zranení, že ste zradení, že máte pocit, akoby vám práve niekto, kto bol pre vás všetkým, zabodol nôž do chrbta, začnete sa do toho všetkého ešte umárať otázkami: „Čo som urobil(a) zle…“

Čo také som urobila, že odišiel? Ublížila som mu? Niečo som povedala? Niečo som urobila? Už ma nechcel? Nebola som dosť dobrá? Nebola som dosť pekná? Nestarala som sa? Odišiel za inou? Lepšou? Čo som, dopekla, urobila zle?

No a k bolesti, ktorá v nás láme každý kúsok duše, sa ešte pridá aj pocit viny za to, že sme si to spôsobili sami. Že sme niečo pokazili. A to je pre ľudskú psychiku poriadne ťažký náklad… Je to niečo, čo nás mení. Čo nás núti stať sa chladnejšími, obrniť sa, prestať veriť iným. Pretože sme sklamaní a kurva to bolí…

A práve preto chcem, aby ste si prečítali toto…

Občas sa stane, že dobrí ľudia stretnú iných dobrých ľudí, ktorí sa ale momentálne zmietajú v najhoršom možnom období svojho života. Občas dobrí ľudia skrížia cestu iným práve vtedy, keď tí nie sú nič viac ako ledva žijúca ľudská troska. Aj keď to možno na prvý pohľad nie je vidieť… 

pinterest.com

Vysvetlím…

Nemyslím si, že som zlý človek. Práve naopak. Myslím si, že robím všetko, čo je v mojich silách, aby som bola tým najlepším človekom, ako je vôbec možné. Žijem a nechávam žiť. Milujem život a dala by som tým, ktorí si to zaslúžia, aj posledné… Dnes viem, čo chcem, dnes mám v živote smer. Dnes som vyrovnaný človek, ktorý si tvorí svoj svet a žije pokorne, snaží sa konať dobro, rozdať lásku a pomoc tam, kde sú potrebné. Dnes viem milovať iných…

Ale nebolo to tak vždy…

Asi pred cca desiatimi rokmi som bola úplný opak toho, čo tu o sebe teraz píšem. Neviem či náhoda, či nejaká hra osudu, skrátka, stalo sa mi naraz veľmi veľa zlých vecí a tie ma zmenili. Veľmi. Z dobrého dievčatka sa stala ľudská emocionálna troska, ktorá sa cítila totálne stratená. Ublížená. V hlave mi ako nejaká pesnička, ktorú počujete v rádiu a neviete sa jej v mysli zbaviť, hrala dookola veta, že život nie je fér a že Boh sa na mňa fakt, s prepáčením, totálne vysral. Nechal ma frajer, vážne som ochorela, do toho som sa pohádala s najlepšou kamarátkou, doma to bolo nanič, s rodinou som si nerozumela… Finančné problémy… Cítila som sa sama ako nikdy a k tomu som si myslela, že zomieram… Vážne, bez srandy.

A viete, čo sa odohráva v človeku, ktorý má pocit, že ho zradili úplne všetci, ba dokonca ešte aj samotný „Boh“? Nuž, asi toľko, že už v ničom nevidí zmysel. Že cíti bolesť tak silnú, až ho skurvene zmení. Že už neverí ničomu a nikomu. Že má pocit, že je na všetko sám.

pinterest.com

Pointa…

S týmto všetkým „nákladom“ v duši som sa ako nejaká pohodená stará handra pretĺkala životom. Zo dňa na deň. Bez zmyslu. Na pleciach naložené, ale vo vnútri totálne prázdna. No a na tejto mojej ceste „zahojenia sa“ (pretože áno, verte mi, človek sa zahojí naozaj zo všetkého…. časom…), som stretla desiatky úžasných a dobrých ľudí. Priateľov i mužov, ktorí ma chceli milovať naozaj úprimne a z celého srdca… No ja som nemohla. Nebola som schopná absolútne ničoho. Bola som vyprahnutá ako púšť a nech sa tam snažil hocikto zasadiť hocičo, neujalo sa to…

A tak som ubližovala. Aj keď som nechcela a ublížiť iným bolo to posledné, čo som mala v pláne. Ubližovala som iným tým, že som im dávala nádej, pretože som ju tým zároveň chcela dať aj sama sebe, no ešte som bola príliš zranená, aby som mohla naplno milovať. A tak to stroskotalo. A ja som odchádzala. Bez slov, bez vysvetlenia. 

Pretože čo som mala povedať? Vieš čo, mám ťa rada, ale momentálne nevidím zmysel života v ničom, tak si idem niečo šňupnúť, lebo len to mi dáva na pár hodín pocit, že sa nechcem zabiť? Áno, čítate dobre. Vo svojom ťažkom období som sa dostala do naozaj zlej spoločnosti…

pinterest.com

Už rozumiete? 

Radšej som odišla. Ušla som, pretože som si sama nebola istá sebou. Či to zvládnem. Či zvládnem normálny život a naozaj som nechcela nikoho stiahnuť na dno so sebou. Tiež som sa hanbila. Že nie som tá, za ktorú ma tí ľudia, ktorí ma milovali, majú… Mnohokrát som utiekla. Ale verte mi a pamätajte si, nemalo to s tými, od ktorých som utekala, nič spoločné. 

Preto, ak vás niekto opustil, zdanlivo bez dôvodu, dôvod tam vždy je, ale možno sa vôbec netýka vás. Nemuseli ste urobiť nič zlé. Môžete byť tou najdokonalejšou partnerkou na svete, no ak stretnete niekoho, kto sa nedokáže milovať sám, nikdy nebude schopný prijať vašu lásku. A bohužiaľ, na to, aby sa človek miloval, si musí prejsť svojou vlastnou cestou, osamote. Byť sám so sebou a naučiť sa na sebe vidieť veci, ktoré na ňom vidia iní a on ich doteraz prehliadal… Je to ťažká cesta. 

Preto sa skúsme nehnevať, ak niekto odíde z nášho života…

Možno nás tým len chráni sám pred sebou. Možno nie je dostatočne zrelý na to, aby prijal, čo mu dávame. Tých možno je tam veľa. No majte na pamäti jedno, ak niekto chce odísť, nedržte ho. Buď nie je ten správny čas, alebo to nie je ten správny človek. A všetko vám to dá časom zmysel…

Príde niekto iný. A možno sa vráti ten, ktorý odišiel, keď bude pripravený. Život je nevyspytateľný. Ale nikdy nezabudnite na to, že všetko má svoj dôvod, tak sa nesnažte nasilu zabrániť tomu, aby život plynul tak, ako má. Prijmite, čo sa deje, a ja vám sľubujem, že raz budete vďační za to, že niektorí ľudia váš život opustili, aj keď sa tomu práve teraz ťažko verí… 

Coverphoto: Photo by Olaia Irigoien on Unsplash

Facebook komentáre