Prešlo už pár rokov, odkedy sa to dievča vo mne úplne stratilo. V ľuďoch, vo svojom strachu, vo svojich myšlienkach aj vo svete samotnom. Cítilo sa, akoby bolo na celej zemi úplne samo, hoci každý deň stretávalo desiatky ľudí. Medzičasom vyrástlo a stala sa z neho žena, ktorá tie roky predtým vníma ako zlomové. Vďaka nim je na seba hrdá, pretože to, čomu to dievča v nej muselo čeliť, nebolo ľahké.
Chcela by som tomu dievčaťu, ktoré bolo stratené, niečo povedať. Čosi zašepkať a odovzdať mu nejaký odkaz. Viem, že stále vo mne je, tam kdesi v kútiku duše mi občas pripomína, čím všetkým si muselo prejsť. Sú to spomienky, ktoré bolia, no zároveň sú tak cenné. Každý si to najväčšie bohatstvo totiž nosíme vo svojej duši v podobe bolestivých spomienok. Práve vďaka nim sme tým, kým sme.
pinterest.com
Drahé, dievča…
Chcem ti len pripomenúť, že nikdy nič nie je stratené. Všetko raz prejde, aj tie najťažšie dni sa raz pominú a len my dve vieme, že to nie je iba fráza. Spomínaš si na dni, kedy si pociťovalo iba zúfalstvo? Presne na tie dni, o ktorých si si vtedy myslelo, že znamenajú tvoj koniec? Na tie časy, kedy si túžila po niekom, kto by ti pomohol, no všetci takí odišli, a ty si tú najväčšiu oporu musela nájsť sama v sebe?
Tak presne tie dni sa skončili. Ty vieš, kedy sa to stalo. V tom okamihu, keď si si povedala, že to zvládneš aj sama, že za skúšku nič nedáš. Bola to tvoja posledná šanca – aspoň to vyskúšať. Skutočne ti už nič iné nezostávalo a… tak si to skúsila. Odhodlala si sa vykročiť do sveta a bojovať, hoci ti nik nekryl chrbát, ani ti nepodal ruku, keď si spadla. A ono to vyšlo… Zvládla si to. Sama…
Spomínaš si na ten moment, kedy si sa tak veľmi chcela niekomu vyrozprávať a nemala si komu? Nik sa nezaujímal, nik nebol ochotný počúvať. A tak si počúvala ty… samu seba. Ja si na to spomínam veľmi živo. Rozprávala si dlho, možno i hodiny a som si istá, že to bol najúprimnejší rozhovor v tvojom živote. Popritom, ako si rozprávala, pravou rukou si si chytila ľavé zápästie a nahmatala si pulz. Vždy, keď na to spomínam, natlačia sa mi slzy do očí.
Povedala si, že nikdy nemožno hovoriť o konci, ak cítime toto… Pulz nášho srdca. Kým tam je, žiadny koniec nenastal. A vtedy možno vravieť iba o nových začiatkoch, pretože koniec v našom živote príde iba raz.
Drahé dievča, len ty vieš, že zvládnuť sa dá všetko.
pinterest.com
Si toho dôkazom. A tiež vieš, že ak si dovolíme plakať, neznamená to, že sme slabí. Je to len znak toho, že dovolíme svojim emóciám, aby vyšli von, a my sme tak mohli nazbierať nové sily. Plakalo si mnohokrát, no nešlo o plač, ktorý by zničil tvoju silu ísť ďalej. Bol to plač, počas ktorého si tú silu zbierala.
Naučilo si sa znovu veriť. V lepšiu budúcnosť aj v ľudí, ktorí veľakrát zničili tvoju dôveru. No napriek tomu si nič nevzdalo, napriek bolesti, ktorú si cítilo, si neprestalo túžiť po šťastí, ktoré by si mohlo zdieľať s niekým iným, hoci ti dovtedy každý to šťastie to bral.
Som na to dievča vo mne hrdá.
Prežilo. Vstalo, hoci niekoľkokrát spadlo a celé sa doudieralo. No vždy našlo silu ísť ďalej. Nikdy to nevzdalo. Som pyšná, že práve toto dievča žije v mojej duši. Budem ho navždy chrániť tak veľmi, ako to len bude možné. A budem sa vždy kvôli nemu snažiť žiť tak, aby bolo deň čo deň hrdé i ono na mňa. Nemôžem ho predsa sklamať, hlavne po tom, čo už prekonalo.
Autor: Lucia Marčeková
Coverphoto: Photo by David Calderón on Unsplash
