Myslím si, že ak chceme dokonale porozumieť životu a predstava, že sa len nechávame unášať jeho vlnami, nás desí, mali by sme najskôr porozumieť sebe. A to nejde bez toho, aby sme nepochopili naše pocity, ich pôvod, dôvod a úlohu, ktorú zohrávajú. Myslíš si, že sa vyznáš v tom, čo cítiš a prečo to cítiš? Naozaj ťa nikdy žiadna tvoja reakcia neprekvapí, nikdy ťa neprepadne bezdôvodný smútok alebo ľútosť, ktorá prišla v strede slnečného dňa?
Raz som si povedala, že ak chcem, aby som sa dostala z rozchodu, musím pochopiť, prečo sa z neho dostať neviem. Prečo smútim viac ako iní ľudia, ktorí rozchod zažijú, prečo prešlo niekoľko mesiacov a ja som sa nikam neposunula. Veď predsa nie som sama, kto si dal s niekým posledné zbohom, tak prečo mám odvtedy pocit, že nežijem?
pinterest.com
V prvom rade som musela prestať predstierať, že sa nič nedeje…
Pretože potláčaným emóciám, s ktorými neustále bojujem, nikdy neporozumiem a nikdy neobjavím dôvod, prečo sa ich neviem zbaviť. Zastávam názor, že to, čo najviac hasíme, nás najviac aj páli. Niektoré veci v našich životoch totiž neuhasíme nikdy. Musíme im dovoliť, aby spálili všetko, čo spáliť majú. Len v tom prípade sa zbavíme bolesti.
Vieš, raz ju tie plamene pohltia. Jedno ráno vstaneš z postele a uvedomíš si, že vo svojom srdci už nenosíš strach, bolesť, krivdu, vinu či zdesenie. Jedno ráno sa prebudíš a sfúkneš zo svojho srdca popol, ktorý tam po mnohých preplakaných nociach zostal. A to bude deň, kedy si povieš, že vieš začať odznova.
Vďaka tomu, že som pocitom nechávala voľný priebeh, som zistila mnoho vecí…
Pomohli mi všetko pochopiť. Pochopila som, prečo to bolí, pochopila som konečne samu seba. Našla som dôvod, prečo stále smútim, a viem, že ak by som sa pred týmito pocitmi skrývala, nikdy by príčina nevyplávala na povrch. Ostala by uväznená kdesi v útrobách mojej duše, kde by som ju nosila roky rokúce.
A preto nikdy nič nepopieraj. Nič nezakrývaj. Nič nemaskuj. Ak si smutná, prijmi to. Ľahni si a venuj sa sama sebe. Tvoja duša ťa teraz potrebuje. Potrebuje, aby si ju počúvala, pretože ti chce niečo povedať. Chce ti zašepkať, čo sa v tebe teraz odohráva, hoci je ten odkaz zastretý slzami. Ale inak to nejde.
pinterest.com
Práve slzami nám naša duša dáva najavo, že jej máme venovať pozornosť. Čím viac sa tomu budeš brániť, tým viac ťa bude ničiť ľútosťou, strachom a smútkom. Až raz ti dá týchto pocitov toľko, že nebudeš mať inú možnosť, len sa zosypať a konečne ju počúvať.
Dnes už viem, prečo smútim…
Nesmútim preto, že si odišiel… To, čo mi vháňa slzy do očí, vlastne ani neexistuje. Sú to nesplnené sľuby, ktoré po tebe zostali, moje nenaplnené túžby a sny, v ktorých si ty zohrával hlavnú rolu. Až teraz som zistila, že najviac nás nebolia slová ani skutky. Tá najväčšia bolesť prichádza vo chvíľach, o ktorých sme mali jasnú predstavu, no tá sa zrazu zosypala.
Najviac bolí to, čo sa malo stať, no nestalo sa. Najväčšie rany na srdci v nás zanechávajú dni, kedy sme mali prežívať niečo, čo nám bolo sľúbené. No namiesto toho sa ocitáme v realite, ktorá drví naše vnútro na prach a je tak prázdna, až je to hrozivé.
Prišla som na to, že ma nebolia spomienky. Bolí ma budúcnosť, ktorá mala byť taká, akú som si ju ja vysnívala. Ale to sa už nestane. Všetko bude iné a ja viem, že sa z toho každú chvíľu dostanem.
Pretože už neskrývam. Nič pred sebou netajím. Všetkému už rozumiem…
Autor: Evelyn
Coverphoto: Photo by Benjamin Combs on Unsplash
