Čím som staršia, tým viac sa význam slova láska v mojich očiach mení. Zvláštne, ako už odmala o láske nasávame všakovaké ideály a predstavy, ktoré sa s nami neraz vlečú až do dospelosti. A práve v tomto období dôsledkom rôznych stereotypov zlyhávame vo vzťahoch, padáme na ústa. Pretože máme lásku príliš zromantizovanú. Vnímame je príliš sladko a po rokoch – pod náporom reality sa nestačíme čudovať, že to nie je o tom, o čom sme ako malí zvykli snívať…
Všetci si naivne myslíme, že ten druhý hľadá niekoho dokonalého. Lenže to je klamstvo. Viete prečo? Pretože ani on sám dokonalý nie je. A vždy, keď sa do tejto pozície tlačíme, začíname po istom čase pociťovať, že nás to unavuje. Áno, dokonalosť je unavujúca. Pre jedného aj pre druhého. A v neposlednom rade… Falošná dokonalosť zakrýva to, akí sme. Tlačí nás do toho, aby sme neustále hrali nejaké divadlo, čo má za následok iba jedno… Nedávame tomu druhému priestor, aby sa zamiloval do nás. Do našej podstaty, dokonalej nedokonalosti, ktorá nás vystihuje.
unsplash.com
Preto nechcem, aby prišiel niekto dokonalý…
Lebo ja sama neviem byť dokonalou. Dokonalosť je totiž vždy len pretvárkou, niečím, čo vidíme len z diaľky, nikdy nie zblízka a už vôbec sa to netýka nás samých. Nechcem ani, aby bol každý deň úplne ideálny, aby každý večer prebiehal hladko podľa scenára, aby sme nikdy neprišli na to, že sa v niečom líšime a musíme o tom spolu diskutovať. A už vôbec nechcem, aby som si s niekým tieto veci sľubovala. Pretože obaja by sme vedeli, že si klameme.
Nesľubujme si ideálnu a večnú lásku. Radšej si povedzme, že si stále budeme jeden druhého vážiť. Že budeme robiť všetko pre to, aby sme si medzi sebou budovali pevné priateľstvo. Nesľubujme si, že jeden druhého nikdy nezraníme. Pretože nikdy nevieme, čo nám budúcnosť prinesie. Občas zraníme, aj keď nechceme… Sľúbme si, že sa budeme veľa rozprávať. Že nič pred sebou nebudeme zatajovať. Že sa nebudeme báť nahlas vyjadriť nesúhlas a že vždy budeme navzájom počúvať svoje názory, hoc budú úplne odlišné od toho nášho. Sľúbme si, že vždy budeme vnímať pocity toho druhého a nikdy nebudeme zatvárať oči pred smútkom a samotou jedného z nás.
Dajme si sľub, že predtým, ako sa potichu urazíme, dáme tomu druhému priestor na to, aby nám všetko vysvetlil. Aby nám ukázal aj druhú stranu mince, ktorú my práve v tej chvíli nevidíme. Že občas potlačíme svoje ego, aby sme dokázali vidieť realitu presne takú, aká je, bez toho, aby nám ju vlastná hrdosť skreslila. Sľúbme si, že tu budeme jeden pre druhého a že si zvážime, či má zmysel hádať sa pre maličkosti.
Nesľubujme si lásku bez problémov. Radšej si povedzme, že sme odhodlaní tým problémom čeliť. Spolu. Nie každý osamote, jeden proti druhému.
unsplash.com
Toto je vzťah, aký chcem budovať…
Vzťah, v ktorého nedokonalosti si budeme vytvárať vlastnú dokonalosť. No tentokrát skutočnú. Založenú na dôvere, rešpekte a empatii. Na tom, že nájdeme balans medzi prioritami, pričom nikdy nebudeme od toho druhého sebecky žiadať, aby si pre nás odkrajoval kúsok zo seba.
Toto je vzťah, ktorý chcem vytvoriť… Vzťah, ktorý za tú námahu bude jednoducho stáť. Vzťah, v ktorom problémy nemiznú samy od seba, ale odstránime ich spoločne. Vzťah, ktorý mi nikdy nedovolí pochybovať o tom, či mu môžem veriť, či ma neklame vlastný úsudok, či sama pred sebou nezatajujem pravdu len preto, aby som nemusela ukončiť niečo, čo síce prestalo byť funkčné, ale mne na tom stále záleží…
Coverphoto: Photo by Wesley Tingey on Unsplash
