Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
Mnohé veci teda pochopíme, až keď nás láska zlomí. V našom predošlom uhle pohľadu nachádzame pár trhlín, ktoré sme dovtedy prehliadali. Zrazu je všetko akési iné. Zrazu vidíme, koľko chýb sme svojou láskou k iným napáchali voči sebe. Zrazu sa pýtame, odkiaľ sa v nás bralo toľko falošnej nádeje a kde sme mali hlavu, keď sme sa toľko snažili. Zrazu nerozumieme, prečo nám nestačil iba jeden dôkaz o tom, že nie sme milovaní a dostatočne ocenení, no potrebovali sme ich stále viac a viac, kým sme dokázali všetko skutočne pochopiť. Zrazu sa pýtame, prečo sme si toľko klamali a zatajovali pred sebou pravdu, hoci sme vedeli, že aj tak pred ňou neunikneme.
unsplash.com
Zrazu sa nám tie oči akosi otvoria…
A srdce, to sa naopak uzavrie. Slovám prestávame veriť a na skutky ani nie sme moc zvedaví. Ťažko povedať, či by sme im aj verili… Nie teraz, keď je všetko ešte také čerstvé. Viac ako po láske túžime po absolútnom pokoji – tichu, kde by sme sa v kľude mohli liečiť. Tentokrát už však úplne sami. Bez cudzej pomoci. Prestávame dôverovať iným a vlastne všetkým… Zrazu sa nám s nikým nechce rozprávať, pretože ak by sa nám aj podarilo opísať tú citovú búrku v nás slovami, sme si istí, že by v konverzácii chýbalo porozumenie.
No nadovšetko – z každej strany očakávame len hrozbu. Striehneme, čo sa zasa obráti proti nám. Veď ak sa nám vymkla z rúk láska a stala sa pre nás zbraňou vloženou do cudzích rúk, ako málo bude niekomu inému stačiť, aby proti nám využil našu slabosť a bolesť? Bola aj láska pre nás slabosťou, ktorú sme vlastnou dôverčivosťou premenili na svoju najväčšiu bolesť? Vieme, že to, čo teraz cítime, je už len o nás. Nie o iných. A preto si to musíme vytrpieť sami, rovnako ako je našou úlohou znovu bojovať. Len pre zmenu už nie o partnera, ale čaká nás boj o seba.
Zrazu cítime, že to, na čom sme predtým tak lipli, bola hlúposť…
Bolo od nás hlúpe niekomu niečo stále dokazovať, aby nám na oplátku dokázal on, že v jeho očiach za niečo stojíme.
Bolo hlúpe milovať, rozdávať sa a hanbiť sa nič nepýtať späť.
Bolo hlúpe myslieť viac na druhých ako na seba a ísť na pokraj svojich síl.
Bola to hlúposť myslieť si, že láskou získame všetko, len jej predtým musíme všetko obetovať.
Zrazu len sedíme v tichu, ktorého sme sa predtým tak báli, a zisťujeme, že omnoho väčšiu bolesť sme si spôsobili svojimi vlastnými klamstvami, ktorými sme ospravedlňovali klamstvá niekoho iného. V samote nachádzame to, čo sme predtým hľadali v láske a šli sme strachom zošalieť, keď sme v nej nič nedokázali nájsť. Karty sa obracajú, časy sa menia a meníme sa aj my.
unsplash.com
Často si myslíme, že keď nás láska zlomí, prídeme o všetko…
V skutočnosti však v tej bolesti dokážeme nájsť viac. Nájdeme tam niečo, čo je omnoho cennejšie ako prítomnosť človeka, ktorý sa zmohol len na pár sľubov, urážok či kúsok ľahostajnosti. Nájdeme tam seba. Svoje najväčšie strachy, ktorým sa konečne postavíme tvárou v tvár a nebudeme pritom hľadať cudziu náruč, do ktorej by sme sa mohli skryť. Zrazu vieme, že aj keď sme toto nechceli, vlastne sme to celý ten čas hľadali… Konečne nám samota dáva to, čo sme žiadali od lásky.
Iba zlomená duša ženy pochopí, že nepotrebuje muža na to, aby jej hovoril, aká je krásna, dával jej pocit lásky, poskytoval jej bezpečie a nosil jej kvety. Ak je raz duša ženy zlomená láskou, bolesť ju urobí ešte krajšou, pretože nájde silu, ktorá sa v nej skrýva a ktorú iní podceňovali. Lásku, ktorú chcela venovať mužovi, dá sebe. V úplnej samote nájde ten najkrajší pocit istoty a bezpečia, pretože všetko, čo sa bude odohrávať vôkol nej, bude úprimné a skutočné. A tie kvety… Tie si vypestuje úplne sama a nikomu nedovolí, aby ich odtrhol a dal do vázy, kde by po čase zvädli.
A dnes… Dnes sa len trpko usmieva pri pomyslení, že boli časy, kedy toto všetko čakala od iných. Že hľadala záchranu aj tam, kde ju niekoľkokrát zranili. Že chcela lásku, aby našla šťastie. Dnes vie, že je to jej minulosť. Dnes je to pre ňu len spomienka. Tak vzdialená, no zároveň blízka. Spomienka, na ktorú chce aj nechce zabudnúť. Pretože sa obáva, že by sa to potom mohlo stať znovu.
Coverphoto: Photo by alexey turenkov on Unsplash
