Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Možno nás tieto okamihy, ktorých podstatu do poslednej chvíle netušíme, majú presvedčiť o tom, že sa občas bezhlavo vydáme nesprávnym smerom dúfajúc, že kdesi v diaľke nás čaká cieľ, ktorý sme si vysnívali.
unsplash.com
No čím dlhšie kráčame, tým viac nás cesta vyčerpáva. Vždy hovorím, že zvládnuť sa dá všetko. Žiadna prekážka nie je tak veľká, ak cieľ stojí za to. No je tu obrovský rozdiel medzi cestou, počas ktorej sa trápime, a cestou, ktorá je síce strastiplná, no prejdeme ju, ani sami nevieme, ako.
Vieš, život je krátky na to, aby sme sa bili o svoje miesto v niekoho srdci. Aby sme stále niečo vysvetľovali, aby sme sa obhajovali. Aby sme sa nútili robiť niečo, čo robiť nechceme, a aby sme si dávali pozor na to, či náhodou opäť neurobíme to, čo je pre nás úplne prirodzené. Život je krátky na to, aby sme čakali, kým nás ten druhý konečne začne milovať a aby sme sa cítili osamelo vždy, keď si na neho spomenieme.
Pretože takto to vyzerať nemá…
Toto nie je cesta, po ktorej máme kráčať. Takto sa naozaj cítiť nemôžeme. To, čo celý čas tak márne hľadáme, je niekto, kto bude s nami, aj keď budeme zaspávať osamote, no vďaka nemu sa nebudeme cítiť osamelo. Budeme vedieť, že je s nami, hoci pri nás práve nebude. A práve to je láska… Nie blízkosť osoby, ktorá nás priťahuje ako magnet, no razí z neho iba chlad. Žiaden pokoj, žiaden pocit bezpečia.
Ak si máš niečo z mojich slov zapamätať, chcem, aby to bolo toto… Prosím, vždy, keď ťa bude bolieť srdce, vždy keď bude mať pocit, že už viac nevládzeš a budeš si myslieť, že to správne riešenie snáď nikdy nenájdeš, spomeň si na moje slová. Treba ísť ďalej. Najlepšie opačným smerom, ako si šla doteraz.
Ak niečo bolí, je to znamenie. Znamenie toho, že treba ísť ďalej. Posunúť sa vpred a niečo zmeniť. Možno to znamená, že máme zabudnúť, istú kapitolu definitívne zavrieť a viac nehľadať niekoho, kto by jej dopísal šťastný koniec. Nie každá kapitola sa v našom živote musí skončiť šťastne. Možno máme konečne vysloviť svoj názor a nebáť sa, aké reakcie zožne. A možno… Možno máme len potichu odísť a tým dať niekomu jasnú odpoveď.
unsplash.com
Odísť nevedno kam, no predsa tam nájsť to, čo sme s túžbou hľadali po boku niekoho iného, no nikdy sme sa toho nedočkali…
Ak je niečo na našom živote smutné, tak to nie je to, že je svet k nám občas krutý. Že nám nedá to, po čom tak túžime, že je sem-tam zlý a lusknutím prstov nás pripraví o naše sny. Pretože nikdy nič nie je len čierne alebo biele. Rozlámané sny, ktoré zozbierame z podlahy a vybudujeme si ich odznova, sú vždy tie najkrajšie…
No skutočne smutné je to, že na úplnom konci niektorej životnej etapy pochopíme veci, ktoré nám mali byť zrejmé už na začiatku. Pochopíme ich až vtedy, keď stratíme toľko času a po ceste i kúsky našich zlomených sŕdc. Uvedomíme si, že pokoj a pochopenie nie vždy nájdeme na strane človeka, ktorého milujeme. Ale prídeme na to až vtedy, keď sa od neho rozhodneme odísť. Odísť nevedno kam, potácajúc sa od žiaľu, no predsa konečne nájdeme niečo, po čom sme tak túžili.
Paradoxne práve najviac zlomení a utopení v smútku nájdeme najviac pokoja…
Možno preto, že sa stalo niečo, čoho sme sa tak veľmi báli, a ocitáme sa v situácii, kedy už nemáme čo stratiť. Pretože sme stratili všetko, čo sme mali, a o nič viac už prísť nemôžeme. A vtedy sa dostávame do bodu, kedy síce nemáme nič, no predsa všetko, čo k šťastnému životu potrebujeme – nový začiatok, pri ktorom nás nič nezväzuje.
Zrazu už nemusíme kráčať po ceste, na ktorej nás nestretlo nič dobré. Môžeme sa vydať doprava, doľava, ísť naproti východu slnka… Kamkoľvek len chceme. A to je to, čo potrebujeme… Pocit, že môžeme všetko a konečne už nemusíme nič. Nemusíme nič dokazovať, o nič sa snažiť. Možno máme prázdne vrecká a srdce plné žiaľu, no zrazu nám je svet malý. A pritom stačilo tak málo – ísť ďalej.
Coverphoto: Photo by Ben White on Unsplash
