Keď som bola malá, rada som sa schovávala do rozprávok. Samu seba som presviedčala, že raz za mnou príde princ na bielom koni a ja sa stanem jeho princeznou. Viete, tak totiž vždy končili i tie najtrpkejšie príbehy…
Môj život bol čiernobiely. Nevedela som, ako vyzerá modrá, žltá, zelená či červená. Nechýbali mi, nebola som na ne zvyknutá.
Myslela som si, že takto je to správne, že presne takýto život mi bol pridelený. Mala som pocit, že vo svojom príbehu som akousi bojovníčkou, ktorej úlohou je prejsť cez tŕnisté ploty a mäsožravé rastliny.
Prešlo devätnásť rokov. Moje telo oslablo. Bolo pokryté modrinami a jazvami. Ležala som pred tŕnistým plotom, nechcelo sa mi cezeň už liezť. Dobre som vedela, koľko bolesti mi to prinesie. Smutne som hľadela do diaľky. Cesta sa nekončila. Za tŕnistým plotom boli ďalšie a ďalšie nástrahy…
pinterest.com
Zrazu sa na oblohe objavilo svetlo…
S úžasom som ho sledovala. Snažila som sa za ním natiahnuť, dotknúť sa ho, ale bolo veľmi ďaleko. Z posledných síl som sa postavila na svoje boľavé nohy. Sama neviem, kde som na to zohnala energiu. Spravila som krok dopredu, podlomili sa mi kolená. Zovrela som ruky vpäsť. Bola som odhodlaná prejsť ďalšie kilometre i za rizika, že budem každú sekundu padať na zem. Vidina svetla, to bolo to, čo ma posúvalo vpred.
Cesta bola zdĺhavá, ale dočkala som sa. Zbadala som teba, ako stojíš pred mäsožravou rastlinou, obklopený tým najjasnejším svetlom. Mala som chuť zakričať: „Utekaj, lebo ťa zožerie!“ No ty si ju pokojne hladkal a ja som mala pocit, že sa mäsožravka začala kvôli tebe reálne usmievať. Mal si zázračné ruky. Dovtedy som poznala celú svoju cestu, všetky svoje nástrahy, no akonáhle si mi prišiel do života ty, všetko sa zmenilo.
Podával si mi pomocnú ruku. Chcel si ma odviesť na krajšie miesta. Presviedčal si ma, aby som odbočila zo svojej cesty. Nechcela som. Myslela som si, že len táto cesta ma niekam povedie, pretože bola už dávno vyšliapaná. Určite ňou prešlo už veľmi veľa ľudí. To len ja som bola tá, čo nevládala.
„Poď, vytvoríme si novú cestu! Cestu, po ktorej nebudeš už kráčať sama.“
Prehováral si ma s úsmevom na tvári…
Zrazu si sa začal odo mňa vzďaľovať. Bolo to zvláštne. Opäť som sa začínala ocitať v tme. Bola som na ňu zvyknutá, no tentokrát to bolo iné. Nechcela som v tej tme zotrvať. Prvýkrát som zišla zo svojej cesty. Bol to neskutočný pocit! Cítila som pod nohami mäkkú trávu, rannú rosu, cítila som, ako na mňa dopadajú slnečné lúče. Objavovala som novinky, nepoznané maličkosti, ktoré pre ostatných boli samozrejmé. Držal si ma za ruku a sprevádzal si ma neznámym svetom. Prvýkrát som počula, ako žblnkoce voda, ako štebotajú vtáky. Všetko bolo ako z rozprávky.
„Pobež, o chvíľu sme v cieli!“
Bežala som. Nepýtajte sa ma ako, ale keď som bola s ním, necítila som žiadnu bolesť. Neexistovali žiadne modriny, odreniny či rany. Mala som pocit, že som sa druhýkrát narodila.
„Čo je to, Maroš?“
Opýtala som sa, keď sme dorazili na miesto. Pripadala som si ako v raji. Všade naokolo mňa boli jablone a predo mnou stál krásny vysvietený palác. Prešúchala som si oči, aby som si overila, či len nesnívam. Všetko však bolo reálne, skutočné. Viem, že bolo.
„Eliška, toto je Podborová!“
Prezradil si mi názov svojho kráľovstva…
Miesta, ktoré som považovala za svoju cieľovú destináciu. Bola som presvedčená o tom, že celá tá moja cesta, všetko to moje trápenie, všetky tie moje rany, všetky tie moje pády, že to všetko ma malo doviesť práve sem. Do kráľovstva zvaného Podborová…
Myslela som si, že sa stanem jeho princeznou. Nebolo to však také jednoduché. Určite poznáte rôzne rozprávky, kde hlavný hrdina bojuje o srdce svojej vyvolenej. Aj u nás to tak bolo, ale naše roly sa vymenili.
Ja som bola tá, čo bojovala s trojhlavým drakom. Ja som bola tá, čo za láskou preplávala sto morí. Ja som bola tá, čo mu splnila deväťstodeväťdesiatdeväť prianí. Ja som bola tá, čo hádzala o stenu hrach…
Po dlhej dobe sa konečne urodilo ovocie. Cítila som sa milovaná. Dostávala som od teba tie najkrajšie listy. Venoval si mi všetku svoju pozornosť. Navzájom sme si chýbali, keď sme boli od seba preč. Hrdo som nosila na krku prívesok našej lásky. Prvýkrát si mi povedal, že ma ľúbiš. Cítila som tvoje objatie, tvoj bozk. Zaspávali sme v spoločnom zovretí. Zobúdzali sme sa vedľa seba. Všetko bolo iné.
pinterest.com
Áno, prišli dni, ktoré boli sprevádzané prudkými búrkami. Dni, kedy sa nás vietor snažil od seba odfúknuť. No vždy po nich prišlo slnko, ktoré nám dokázalo, že naše tiene naďalej stoja pri sebe.
Zvládli sme toho tak veľa. Prešli sme cez lepkavé blato, žeravé uhlie, pohyblivý piesok, mínové pole… Pochybovala som o tom, že by existovalo niečo, čo by nás od seba dokázalo oddeliť. V tej dobe som ešte nevedela, že za tým „niečo“, bude ukryté tvoje meno.
Tvrdil si, že sa musíme rozísť, aby som našla ten správny smer…
Tvrdil si, že to robíš pre moje šťastie. Tvrdil si, že tu navždy budeš, aby si mi pomohol, aby si bol mojím svetlom v tme. Naďalej sme sa stretávali, naďalej sme sa ľúbili, naďalej sme spolu kráčali, no už neexistoval spoločný cieľ.
Jedného dňa si ma nechal stáť na ceste. Povedal si mi, nech ťa počkám. Tak som čakala. Do piesku som si značila čiarky, aby som vedela, koľko času už prešlo. Každý deň jednu. Len jedného dňa som ich zapísala dve…
Čas plynul ako voda. Z diaľky som počula tvoj hlas, tvoje sľuby. Nikdy som nepochybovala o tvojej prítomnosti. Nikdy som nepochybovala o tom, že sa jedného dňa vrátiš.
Na oblohe sa objavila padajúca hviezda. Priala som si, aby si sa ozval. Priala som si, aby si bol tu. Moje prianie nebolo vypočuté. Alebo bolo, len ho zablokovalo to tvoje?
Okolo mňa bola hromada tvojich stôp. Kdekoľvek som sa pozrela, videla som ich tam. Stopy dokazovali, že si reálny, že si nebol len výplodom mojej fantázie. Ale čo ak si tým výplodom naozaj bol? Čo ak aj tie stopy boli klamlivé?
Čakala som…
Nikdy si sa už nevrátil. Začal si si budovať nové kráľovstvo. Našiel si si novú prácu. Našiel si si novú kráľovnú. Zabudol si na to, aký život si viedol ešte pred mesiacom. Zabudol si na to, že ťa čakám. Hm, tomu sa hovorí krátkodobá pamäť. Behom sekundy zabudnúť na to, že ťa má niekto skutočne rád.
Plakala som. Vyronila som nespočetne veľa sĺz. Muž, ktorého som uznávala, ktorého som milovala, mi vrazil nôž hlboko do chrbta. Myslela som si, že na mieste zomriem. Tá bolesť bola príšerná. Vedel si, že krvácam, ale to ti bolo ukradnuté. Po svojom boku si mal totiž niekoho, kto liečil tvoje rany. Po svojom boku si mal niekoho, kto sa nedobrovoľne zúčastnil tvojej nevery. Po svojom boku si mal niekoho, s kým si sa opäť hral.
Dnes viem, že som bola tvojou bábkou na povrázku. Nikdy som nebola tvojou princeznou ani kráľovnou. Vieš, hovorí sa, že žena je odrazom svojho muža. Čo jej dávaš, to ti ona vracia späť. Možno toto bol ten kameň úrazu, ktorý nás ponoril až na samé dno. Na dno, z ktorého sme sa už nedokázali spoločne vynoriť.
Náš vzťah si pochoval. Neostalo mi nič iné, než zapáliť za ním sviečku a popriať ti veľa šťastia do tvojho nového života. Napriek tomu, čo si mi urobil, nikdy som ťa nezačala nenávidieť. Napriek tomu, čo si mi urobil, naďalej bolo pre mňa tvoje šťastie prvoradé. Napriek tomu, čo si mi urobil, dokázala som ti odpustiť.
Už sú to dva mesiace odvtedy, čo som sa vrátila na svoju pôvodnú cestu. Na tú cestu, na ktorej nie si ty. Na tú cestu, kde sa nachádzajú tŕnisté ploty a mäsožravé rastliny.
Môj život je opäť čiernobiely…
pinterest.com
Chýbajú mi všetky tie farby, ktoré som vďaka tebe spoznala. Moje telo je slabé. Je pokryté modrinami a jazvami. Ležím pod tŕnistým plotom, nechce sa mi cezeň už liezť. Dobre viem, koľko bolesti by mi to opäť prinieslo. Za tie dva roky, čo sme boli spolu, som pochopila niečo dôležité.
Pochopila som, že táto moja cesta absolútne nikam nevedie. Moja cesta je len začarovaný kruh. Nemá koniec a ani nemá začiatok. Keď sa pohnem vpred, v skutočnosti to znamená, že sa posúvam vzad. Možno práve preto ma spomienky tak lynčujú, pretože nie som schopná pohnúť sa ďalej. Nie som schopná opustiť kruh.
Radšej ešte tisíckrát prejdem cez všetky svoje nástrahy. Radšej budem dookola chodiť po tých istých miestach. Radšej, než riskovať, že ma odpáli mína či pohltí pohyblivý piesok.
Keď človek kráča sám, nemusí bojovať s drakmi, nemusí preplávať sto morí, nemusí plniť tisíc prianí… Keď človek kráča sám, nemusí sa snažiť a ani sa báť, že niekoho stratí.
Keď som mala devätnásť rokov musela som čeliť mäsožravým rastlinám a tŕnistým plotom. Dnes sú to spomienky, ktorých sa najviac desím.
Spomienky nemôžete preliezť. Spomienky nemôžete skoliť. Spomienky tu zostanú aj keď ich rozfúka vietor. Spomienky tu zostanú aj keď ich zmyje dážď.
Kdekoľvek sa pozriem, vidím teba.
Kdekoľvek sa pozriem, vidím nás. Dobrovoľne do seba nalievam jed, dúfajúc, že jedného dňa moje srdce znecitlivie. Možno práve vtedy budem šťastná, presne tak, ako si ty.
Čakám… Viem, že nikdy na teba čakať neprestanem. Vždy sa budem obzerať okolo seba a hľadať to svetlo, ktoré tak veľmi postrádam. To svetlo, ktoré vyžarovalo z tvojho srdca. To malé a klamlivé svetielko nádeje…
Smutne hľadím do diaľky. Moja cesta sa ešte neskončila. Za tŕnistým plotom ma čakajú ďalšie a ďalšie nástrahy. Ubolená a zranená vstávam zo zeme. Takýto život mi bol pridelený. Som len akousi bojovníčkou, ktorej úlohou je prechádzať cez tŕnisté ploty a mäsožravé rastliny.
Z posledných síl som sa postavila na svoje boľavé nohy. Sama neviem, kde som na to zohnala energiu. Spravila som krok dopredu, podlomili sa mi kolená. Zovrela som ruky vpäsť. Som odhodlaná prejsť ďalšie kilometre i za rizika, že budem každú sekundu padať na zem. Vidina svetla, to je to, čo ma posúva vpred…
Autor: Elis
Coverphoto: Photo by Alaric Duan on Unsplash
