Trvalo roky, kým som to celé pochopila. Počas tých rokov som si myslela, že sa niečo zmení, že sa vráti, že mi odpustí a začneme od začiatku. Ale nebolo to vôbec tak. Aj keď sa naše cesty vždy nejakým spôsobom stretli, bolo to len na chvíľu. Na jednu noc, po ktorej sme sa tvárili, že sa vôbec nič nestalo. Ja som na tie chvíle, spoločné noci nikdy nevedela zabudnúť či, nebodaj, ich hodiť len tak za hlavu…
V ten večer, v tú chvíľu, keď sme boli spolu, som na nič nemyslela a užívala som si to, pretože som vedela, že ráno sa už poznať nebudeme, a jediné, čo som si v ten okamih priala, bolo, aby sa ten večer nikdy neskončil.
pexels.com
S odstupom času, kedy sa naše cesty stretávali čoraz menej, som si začala zvykať, že žijem bez neho…
Začala som vidieť veci tak, ako naozaj sú (ale nie úplne), a snažila som si žiť život bez myšlienok na neho. Už keď som si zvykla na to, že sa náš príbeh skončil, tak sa udialo niečo, čomu doteraz nerozumiem, no vlastne vďaka tomu som sa posunula o ďalší krok vpred. Začala som si pomaly spájať súvislosti, dávať niektoré situácie dokopy a pochopila som, že možno nejaké city ešte voči mne má, ale sú zbytočné.
Zbytočné z toho hľadiska, že tie city tam boli len v okamihu, keď sme boli spolu. Nedokázal ma už ľúbiť tak ako kedysi. A v ten moment, kedy som si to uvedomila, som si povedala, že je lepšie budovať najprv vzťah sama so sebou a potom s niekým iným. Lepšie ako sa o to snažiť s mužom, ktorý mi tie city a lásku neprejavuje stále.
Na čo nám je chlap, ktorý nás ľúbi len vtedy, keď sme s ním, a hneď, ako odídeme, sa láska vytratí?
Na čo nám je chlap, ktorý sa s nami len zahráva a chce nás len na jednu noc?
Na čo nám je chlap, ktorý nám chce zamotať hlavu, ale dobre vie, že s nami nič neplánuje?
Keď som si kládla tieto otázky, tak som prišla na to, že taký chlap mi je nanič a je najvyšší čas posunúť sa vpred, pretože ďalej sa trápiť a byť zaseknutá na jednom mieste nemá zmysel. Uvedomila som si svoju hodnotu, prestala som sa už toľko ponižovať a prosiť, prestala som sa ozývať a začala chápať veci, tak ako naozaj sú, a nie tak, ako chcem, aby boli.
pexels.com
Aj napriek tomu, že som sa posunula vpred, zo svojho života som ho úplne vymazať nedokázala…
Ale odpustila som si, že som si kvôli niekomu, komu som bola (a aj som) ukradnutá, tak veľmi ubližovala. A to si myslím, že je najdôležitejšie. Odpustiť sama sebe.
Preto, drahá, ak si v rovnakej situácii, ako som bola ja, skús sa jeden večer poriadne zamyslieť, pospájať si určité súvislosti a situácie, prípadne si napísať na papier plusy a mínusy. Sama uvidíš, kam ťa to dovedie. Už sama pochopíš, že strácať čas nemá zmysel a je lepšie venovať sa sebe alebo niekomu inému. No určite nie človeku, s ktorým sa raz za čas stretneš, pretože sa náhodne pretnú vaše cesty. Odpusť si všetky kroky, ktorými si si len ubližovala, a vykroč vpred.
Ak si mu ukradnutá, tak nemáš nad čím rozmýšľať, pretože ukradnutá mu budeš stále a jediný, kto sa bude trápiť, si TY…
Neponižuj sa už toľko, aj ty máš svoju hodnotu, svoje hranice..
Tak ich v sebe nájdi a nikomu už nedovoľ, aby ti ubližoval. Možno naňho rovnako ako ja nikdy nezabudneš, ale to nevadí, veď každý človek má v našom živote niečo urobiť, zanechať nejakú stopu. Najdôležitejšie je vedieť odísť, ak nám niekto ubližuje, alebo ak si pre niekoho ubližujeme MY.
Autor: Anonym
Coverphoto: pexels.com
