My ľudské bytosti sme tak veľmi ustráchaní a radšej ostávame častokrát vo svojej komfortnej zóne. Zvinieme sa do klbka, kde vieme, že nám nič nehrozí. Kde vieme, že riskovať nemusíme. Znie to ako ten najväčší omyl, ako tá najväčšia chyba, akú len môžeme v našich životoch urobiť. Avšak toto nám tak veľmi vyhovuje, že s tým roky ani nič nerobíme…

Žijeme si taký ten svoj život bez strachu a pritom v sebe máme také obrovské pokušenie. Na jazyku trpkú chuť, v očiach iskru a v rukách jemné, no nepretržité chvenie. Možno raz vyjdeme na svetlo sveta a spolu s nami aj všetky naše skryté city, nenaplnené sny a túžby.

Až kým si neprišiel TY…

pinterest.com

Nikdy by som už viac neriskovala. Nešla bezhlavo do niečoho, čo nepoznám, o čom ani nemám potuchy. Prišlo to sčista-jasna, ten záblesk, keď sa naše oči po prvýkrát stretli. A vtedy to bolo jasné. Celá moja komfortná zóna bola ako lusknutím prsta odrazu preč.

Prišiel si do môjho života a prebudil si vo mne tú najväčšiu búrku. Láska. Vernosť. Odvaha. Bojovnosť. Všetko bolo také ružové, kým som nosila na očiach tie farebné okuliare. Keď sa mi ich podarilo konečne dať dolu, zrazu som všetko videla v tom pravom svetle. Strach. Žiarlivosť. Výčitky…

Už som to viac nebola ja.

Bola som identickým odrazom teba samého. Človek vraj má niečo obetovať pre šťastie toho druhého, ale už to nebola rovnováha. Bol si na výslní, čoraz úspešnejší, avšak aj to malo svoju daň. Pracoval si dni a noci a bol si čoraz unavenejší. Ja som sa snažila. Nič som od teba nechcela.

Zaspával si v skorých hodinách v mojom náručí a plne som to akceptovala. Ale každý z nás máme v sebe aj démonov. Pod tlakom, ktorý na nás čoraz viac spoločnosť vyvíja, démoni vždy vyplávajú na povrch. Hnev, ktorý si si na mne vybíjal. Tie dennodenné slovné facky som prijímala ako na bežiacom páse.

Ale aj to postupom času už bolo málo… Už to nestačilo k tvojmu ventilovaniu. Nejedenkrát si hodil o zem veci, udrel do stola, ba dokonca do steny. Avšak stále mi to nestačilo na to, aby som od teba odišla. Dookola som opakovala tie slová, ktoré ťa mali zastrašovať. Mal si si uvedomiť, že moja cena po tvojom boku sa čoraz viac znižovala. Vždy si ma dokázal zlomiť a ani sa nečudujem. Všetko som to v sebe dusila a málokedy som to dala von.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Úder, ktorý nemusíš vrátiť späť

Bol si mojou najväčšou slabinou, mojou achillovou pätou.

pinterest.com

Padala by som kvôli tebe do zabudnutia vždy, keď to bolo treba. Neviem ani ako a ani kedy, ale niečo vo mne začalo vzdorovať. Neustále som ťa milovala, ale čoraz viac som si začala uvedomovať, že už to viac nemá význam. Viem, že som ťa ranila, ale počas môjho dospievania a samoty som sa naučila, že nás ľudia vždy rania.

Najprv som sa pohrávala s myšlienkou, že nás postupne rania všetci. A my si len musíme vybrať, pre ktorého človeka sa to oplatí zniesť. No postupne sa moja myšlienka premenila na to, že ak nás niekto zraní, nemáme ďalej ostávať v kontakte. To, ktorá z mojich hypotéz bola pravdivá, som sa, žiaľ, nikdy nedozvedela.

V živote zažijeme tak veľa vecí, na margo ktorých sa snažíme presvedčiť seba samých, len nech sa zbavíme viny. Dúfame, že hádky a straty ľudí v našich životoch nesúvisia s našimi rozhodnutiami, ktoré jednoznačne pokladáme za zlé.

Bohužiaľ či nanešťastie, zlé a dobré rozhodnutia neexistujú.

Či sa už rozhodneme tak, alebo onak, je to vždy správna voľba bez ohľadu na to, čo nám to prinesie alebo vezme.

Až moje vyrovnanie a pokoj vo vnútri nasmerovali myslenie k tomu, že všetko, čo sa stalo, sa stať jednoducho malo. Po tomto som sa snažila z každej chvíle vyťažiť maximum a nikdy som nepredpokladala, že pre niečo robím málo. Všetko, čo som robila a cítila, som plne rešpektovala a nikdy som to neľutovala.

Ďakujem Ti…

A preto Ti ďakujem. Za všetky slnečné a veselé dni, až po všetky tie zamračené a upršané… Uvedomila som si toľko vecí a napokon za to Ti patrí moja vrúcna vďaka. Už nie je žiadna komfortná zóna. Žiaden strach, ktorý by mi bránil v splnení si snov, či v tom byť sama sebou.

A napokon… všetko zlé je na niečo dobré.

Autor: Patty.dvo

Coverphoto: Photo by Lucas Marconnet on Unsplash

Facebook komentáre