Musím ťa nechať ísť. Aj keď tak veľmi nechcem. Avšak ja nemôžem každý deň čakať, že zmeníš svoj názor na vzťah. Nemôžem každý deň čakať, že sa do mňa zaľúbiš. Nemôžem každý deň čakať, že sa mi konečne ozveš, že sa ma spýtaš, ako sa mám, že mi niečo povieš o sebe. Nemôžem každý deň čakať na teba.
Bolí ma to. Trhá ma to. Avšak ako dni plynú a ja len čakám, tak si uvedomujem, aká naivná som. Musím ťa nechať ísť…
Musím ťa nechať odísť z mojich myšlienok a predovšetkým ťa musím nechať odísť z môjho srdca. Hovorí sa, že zíde z očí, zíde z mysle. Zatiaľ to u mňa tak nefunguje.
unsplash.com
Nevrav mi, že som sa mohla snažiť aj ja…
Ty sám tvrdíš, ako vieš, že ťa chcem. Som to ja, kto nevie čo, chceš ty. Teda viem. Ja to nie som. Lebo ak niekoho chceme v našich životoch, vyložíme úsilie, aby v ňom bol. Ja som tam, keď sa ty nudíš, ja som tam, keď sa chceš pochváliť, ja som tam, keď tam iní nie sú.
A toto ja nechcem. Ak sa mýlim, tak mi to povedz. Avšak to by sme museli spolu najprv komunikovať. Najhoršie na tom je, že sme to pokazili obaja. No malo vlastne byť čo pokazené, keď tam nič nie je? Vytváram lásku niekde, kde možno nikdy nebola. Začínam neznášať za to, že si mojou prvou myšlienkou. Začínam sa cítiť tak naivne a hlúpo.
Začínam sa viac trápiť, ako sa tešiť…
Nie však z nenaplnenej lásky, ale z toho, akú hlúpu a naivnú si zo mňa urobil. Ako si ma „využíval“, ale ja som ti to dovolila. Takže je to celé na mne.
My ženy sme také. Stále si dávame nádeje, stále vidíme lásku niekedy aj tam, kde nie je. Sme ochotné milovať celým srdcom, ak nám ten druhý dá možnosť. Ak nám ju nedá, dúfame, že jedného dňa snáď príde. A ona neprichádza. Snažíme sa hovoriť si, ako nám stačí aj to málo, avšak príde moment, kedy nám už nestačí ani len jedno slovo.
Viem, že ak by si sa znova ozval, bola by som zase celá bez seba, ale viem, že už to musím nechať odísť… Teba, lásku k tebe. Aby mohol prísť niekto, kto ju chcieť bude, nie ako ty. Aj keď som si želala, aby si to bol ty.
unsplash.com
Pred rokom som ani nepredpokladala, že budem písať tieto riadky…
A to už ťa poznám roky. Mala som svoju lásku pod kontrolou a nedovolila som nikomu, aby mi ublížil, aby sa dostal cez jej obal. Ty si to ani nechcel a dokázal si to. Bez snahy, bez úsilia, bez lásky. Dokázal si to, o čo sa omnoho ľudí pred tebou snažilo.
A ani si to nechcel. A nechcela som to ani ja. Tak prečo sa to stalo? Prečo som ťa pustila až tak hlboko, aby som ťa teraz odtiaľ musela trhať? Na tieto otázky nemám odpovede. Lebo to tak srdce chcelo. Asi.
Lenže moje srdce sa nechcelo cítiť ublížene, nechcelo plakať a hlavne nechcelo čakať…
Viem, že na to dobré sa musí čakať a na to najlepšie ešte dlhšie, ale na čo vlastne čakám ja? Na teba? Na nádej? Na tvoju lásku? Na nás? Na čo presne?
Viem, že by som mala byť trpezlivá, ale ja už takou byť nemôžem, keď ty sa ani trošku nesnažíš. Ide ma roztrhať, keď sa ráno budím s myšlienkou na teba. Prestávam to zvládať. Moje emócie, moja láska začína byť nekontrolovateľná, a to je znamenie, že ťa musím nechať ísť.
unsplash.com
Nechať odísť…
Aby som mala zase kontrolu nad sebou a svojou láskou. Tak dlho som čakala, tak dlho som na teba myslela, tak dlho som ťa k sebe volala. A jediné, čo mám, je to, aká som bola naivná a hlúpa a ty sa niekde dobre bavíš. Tvoje ego vďaka mojej láske vystúpilo tak vysoko.
Dala som ti toľko a ty mne? Pekné slová… Roztrhol si obal na mojom srdci, aby si sa dostal niekam, kde ani byť nechceš. Tak veľmi som po tebe túžila, že som úplne na seba zabudla. Chcem len, aby si na mňa trošku myslel, chcem len, aby si mal nutkanie ozvať sa mi, chcem len, aby som ti chýbala, chcem len, aby cítil to, čo ja.
Chcem… Nie je dôležité, čo chcem, skôr to, čo mám. Mám prázdne momenty, kedy sa chcem rozprávať o filme, čo som práve videla, chcem sa rozprávať o hudbe, čo som práve počula, chcem sa prechádzať a rozprávať sa.
Tak moc som to chcela s tebou, avšak ty to nechceš so mnou…
Možno o pár rokov a možno nikdy. A ja naivne kontrolujem telefón, či si mi náhodou nenapísal a náhodou sa nič také nestalo. Živím svoju nádej tvojím činom, ktorý nerobíš. Hovorím si, že snáď zajtra. A takto si to hovorím pár dní. Nahováram si, ako sa aspoň z teba liečim. Lenže takto sa nevyliečim, keď budem čakať, že odídeš sám.
Musím ťa nechať ísť z mojej hlavy, z môjho srdca. A nateraz je to nesmierne ťažké. Ale neviem, čo mi prinesie zajtrajšok. Chcem si sľúbiť jednu vec. Ak sa zajtra ozveš, budem silnejšie ako doteraz. Budem stále rovnako naivná, lebo nejde s tým prestať hneď, ale budem silnejšia. V malých krokoch ťa nechávam odísť. Už nečakám. Svojho vysnívaného muža som našla, on nenašiel svoju vysnívanú ženu. A tak to chodí.
Jedného rána sa zobudím bez teba…
Jedného rána si na teba nespomeniem.
Jedného rána odídeš… A ja som rozhodnutá urobiť z toho jedného rána to zajtrajšie.
Možno ak to urobíme všetky ženy naraz, bude tá tlaková vlna taká silná, že nás to zasiahne všetky v jednom čase a naberie tú silu, ktorú hľadáme tak dlho, na ktorú čakáme dlhšie než na toho nášho vysnívaného…
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Jude Beck on Unsplash
