Neverím na osud, karmu či Boha. Všetky tie reči mi prídu ako rozprávky, ktorými sa upokojujú tí, čo nie sú schopní vziať svoj život pevne do svojich rúk. Takisto si celkom nemyslím, že sa každému vráti to, čo dal, zasial, ponúkol či urobil. Možno sú niektorí ľudia demonštráciou toho, že je toto tvrdenie pravdivé, no potom sa pozriem na niekoho iného a nemôžem uveriť, že sa mu darí, že mu je dobre a všetko mu vychádza tak, ako chce. 

Možno sú títo ľudia len výnimkou, ktorá to pravidlo potvrdzuje. A na druhej strane sú tu zasa ľudia, ktorí by neublížili ani muche, no život zasa z nepochopiteľných dôvodov ubližuje im. Takže zákon o tom, že sa k nám všetko raz vráti, nie je až tak účinný, ako by sa mohlo zdať.

pinterest.com

No tak či onak, je to jedno. Ja osobne verím, že si za svoj život môžeme sami. Síce nás občas postretne niečo, čomu sa vyhnúť nemôžeme, no za zvyšok našich zážitkov, úspechov, bolestí a trápení zodpovedáme iba my. Nie je to o dobre a o zle, ktoré šírime do sveta. Je to o tom, ako si svoj život zariadime, či máme vždy triezvu myseľ a či náhodou občas nejdeme hlavou proti múru.

Istý čas som mala obdobie, kedy som okolo seba mala iba ľudí, ktorí sa strácali. Sami v sebe, v tom, čo cítia/necítia, čo chcú robiť, mať, dostávať… Bol to jeden veľký chaos, ktorý nepriaznivo vplýval aj na mňa, pretože ak je niečo naozaj pravdivé, tak práve to, že sa po čase stávame presne takou osobou, s akými sa stretávame.

Našťastie sa však naše cesty rozdelili…

A to takým spôsobom, že som už ničomu nerozumela. Ja, ktorá som pomáhala, podporovala, radila a bola s nimi, keď oni plakali, som nadovšetko schytala úder. Ostrú čepeľ priamo do chrbta od ľudí, ktorí sa chrbtovou kosťou pýšiť nemôžu. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
S láskou... Tvoja staršia verzia

Občas sa ma pýtajú, prečo som nevrátila žiaden z úderov, ktorí mi iní zasadili. Prečo som nechala veci tak a bez slova odišla. Je to preto, že som si istá, že tí, ktorí mi ten úder dali, si ho rovnakým spôsobom neskôr uštedria aj sami. Niekedy vlastne ani nie je nutné vracať iným zlo, ktoré šíria. Zamotajú sa doň natoľko, že sa v ňom pomaly, ale isto sami utopia.

pinterest.com

Títo ľudia ma naučili toľko vecí, že im vlastne musím byť vďačná…

Otvorili mi oči, hoci mi na chvíľu zavreli srdce. Vďaka nim viem, že ak chcem niečo vo svojom živote zmeniť, nemôžem sa spoliehať na to, že tá zmena príde sama. Musím ju urobiť ja a nečakať na pomocnú ruku, ktorá by to urobila za mňa.

A niežeby som im niečo zlé priala, ale môj predpoklad sa naplnil. Nik z nich šťastný nie je, pretože šťastným nechce byť. Alebo možno nevie… Jednoducho sú stále stratení, no všetkých presviedčajú o opaku. Navonok sa tvária nad vecou, vyrovnane a spokojne, ale mňa už neoklamú.

Niektoré údery nemusíš vrátiť späť. Hlavne ak ide o úder, ktorý ti zasadil niekto blízky, niekto, komu si dlhý čas pomáhala. Ak sa tak stane, usaď sa, nalej si dobré víno a s úsmevom na perách počkaj, ako sa k nemu ten úder vráti ako bumerang.

Autor: Sabina

Coverphoto: Photo by Aleksander Borzenets on Unsplash

Facebook komentáre