Ukázal si mi lásku, no potom si ju premenil na bolesť. Ani si nevieš predstaviť, ako ťažko sa mi niečo také píše. Sama nechápem, prečo to robím. Či je to smútkom, alebo len bezmocnosťou. Bojím sa premýšľať, uvažovať, rozprávať, ak ide o teba. Bojím sa, že pri každej myšlienke na teba už nebudem schopná ďalej fungovať, že moju myseľ pohltíš natoľko, že už nebude schopná pracovať, že už nebude bez teba vedieť existovať.
Prišiel si do môjho života ako víchor. Nečakane. Ani som si nepripúšťala, že sa niečo medzi nami stane. Prišiel si, ukázal si mi, čo je to láska, zničil si ju a len tak odišiel. Viem, že ty si v tom „v nás“ chyby nehľadal alebo si sa iba bál priznať, že tam nejaká chyba je. Bál si sa priznať, čo cítiš, čo chceš.
unsplash.com
Bál si sa sám seba, svojich slov a činov…
Ja viem a rozumiem. Taktiež viem, že sa to malo stať. Aj ja som sa bála. Zostalo mi po tebe už len prázdno a spomienky. Tie pekné spomienky, na ktoré spomínam každý deň. Spomienky na moje prvé hanblivé pohľady, spomienky na spoločné rozhovory, smiech, tvoje prvé pekné slová, prvý úsmev a pohľad, náš prvý bozk, dotyky a objatia. Proste len spomínam. Spomienky zostali a na tie nezabudneš ani ty. Bolesť, neistota, zlosť, plač, bezmocnosť.
A takéto niečo k tomu patrí. Pri pomyslení na večer, keď si mi ležal v lone a ja som ťa hladila po vlasoch a jemne ti prechádzala po pere. Bože, čo by som dala za to, aby som to mohla vrátiť späť. Aspoň na jedinú sekundu sa vrátiť a mať ťa opäť v náručí. Prepáč, ak som zavinila, že si odišiel. Prepáč, ak som ti ukrivdila a nepočúvala som tvoje slová a hlavne som nevidela tvoje činy. Prepáč, že som sa do teba bezhlavo zamilovala. Prepáč, ak som príliš tlačila na pílu a snažila sa nahovárať si niečo, čo nie je.
unsplash.com
Prepáč…
Už teraz nevidím, čo píšem, pretože mi moje oči zaliali slzy. Slzy smútku. Chýbaš mi. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi mi chýbaš. No nechcem, aby si sa trápil, nechcem, aby si sa hneval. Chcem, aby si bol šťastný, aby si si splnil všetky svoje sny, o ktorých snívaš. Aby si sa stále usmieval. Chcem, aby si žil tak, ako to chceš ty.
Nechcem ťa nechať ísť. Nechcem o teba prísť. Nemôžem vidieť, ako odchádzaš. No ja už nevládzem. Nedokážem každé ráno vstávať a každú noc sa budiť a rozmýšľať, s kým si a prečo si mi tak veľmi ublížil. Vybral si si svoju cestu a to ti neberiem. Chcem, aby si si aj ty raz spomenul, poplakal, no nechcem, aby si ma chcel späť.
A život sa nezastavuje…
Niekedy chceme, aby sa zastavil. No život sa nebude riadiť podľa toho, čo chceme my. Musím ísť ďalej, musím sa posunúť. A pamätaj, ak si sa nevrátil ty, keď som po tebe tak veľmi túžila, tak ja sa už nikdy nevrátim. Nie preto, lebo nechcem, ale preto lebo je to to najlepšie, čo pre seba a aj pre teba môžem urobiť. Už si ďalej nemôžem ubližovať. Musím sa nájsť.
Snáď príde deň, keď si toto prečítaš a odpustíš mi. Ľúbim ťa. Tvoja Bianka.
Autor: Bianka
Coverphoto: Photo by Arthur Chauvineau on Unsplash
