Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
Najskôr som si to nepriznávala. Hovorila som si, že sme len unavení, že každému vzťahu sa občas zatrasú kolená. Že to chce čas, trpezlivosť, menej očakávaní. Ale ako som sa snažila očakávať menej, začala som menej aj dostávať… A zrazu som bola na mieste, kde som sa bála pýtať si čokoľvek, len aby som opäť nezostala s prázdnymi rukami.
unsplash.com
Začala som ho ospravedlňovať…
Pred ostatnými, pred sebou, pred svojím srdcom. A zakaždým, keď urobil niečo, čo ma zlomilo, našla som si spôsob, ako to prekrútiť na „únavu“, „zlé obdobie“ alebo „mužskú neschopnosť prejavovať city“. Lenže… On nemal problém prejavovať city. Vedel to. Len ich nedokázal (či skôr nechcel?) prejavovať mne.
Každé ticho medzi nami akoby rástlo. Každý večer, keď zaspal bez slova a mne v hlave hučalo sto nevypovedaných otázok. Každá odpoveď bez záujmu. Každý dotyk, čo ma mal upokojiť, mi len pripomínal, ako veľmi som sama, aj keď som bola s ním. Láska sa stratila nie v jedinom geste, ale v ich nedostatku. V obyčajnom dni, keď som túžila byť preňho dôležitá – a nebola som.
Začala som sa meniť…
Pomaly. Ticho. Prestala som sa smiať tak ako predtým. Moja iskra sa zmenila na plamienok, ktorý len tak-tak nevyhasol. A on si to nevšimol. Alebo si to všimol a nezáležalo mu na tom. A ja som si kládla otázku, ktorá sa stane osudovou pre každú ženu: Naozaj toto chcem (ne)cítiť celý život?
Začala som si uvedomovať, že sa mi niekto môže pozerať do očí, a predsa ma nevidieť. Že môžem niekoho milovať tak veľmi, až zabudnem, ako má vyzerať skutočná láska. Že môžem zmeniť všetko, čo som kedysi chcela, len aby som zostala s niekým, kto sa nikdy ani nepokúsil zostať so mnou tu a teraz, aspoň na krátky okamih.
unsplash.com
Neodišla som zo dňa na deň…
Nie som tá, čo balí kufre po prvom probléme. Ale odišla som vtedy, keď som si uvedomila, že viac bolesti si už nechcem do srdca zapisovať. Že viac kompromisov zo seba už nedokážem vydolovať. Že čakať na niečo, čo neprichádza, ma mení na niekoho, kým som nikdy nechcela byť.
Odišla som, lebo som si konečne priznala pravdu… Nepodržal si ma vtedy, keď som sa lámala. Nezastal si sa ma vtedy, keď som potrebovala vedieť, že stojíme na rovnakej strane. Nedal si mi pocítiť, že som milovaná, ani keď som ti dávala celé moje srdce. A keď som ti ho prestala dávať – nič si si nevšimol.
Nie, nebolo to z ničoho nič…
Bolo v tom všetko. Všetky tie dni, keď som ťa čakala. Všetky tie rána, keď som vedela, že už nevládzem začínať odznova. Všetky tie chvíle, keď si mal príležitosť ukázať mi, že ti na mne záleží – a ty si si ju nechal prepadnúť pomedzi prsty.
A tak som odišla. Nie preto, že som ťa nemilovala. Ale preto, že som konečne začala milovať budúcnosť, v ktorej si už nehral žiadnu úlohu. Predtým som sa jej totiž desila – budúcnosti bez teba… Nie, žena sa nezodvihne zo dňa na deň. Odíde, keď ju to, čo ju predtým strašilo, začína lákať.
Coverphoto: pexels.com
