Každý človek má nejaké predstavy o budúcnosti… či už blízkej, alebo ďalekej. Môžeš si povedať miliónkrát, že nebudeš myslieť dopredu. Nemožné. Predstavy a sny sú nezastaviteľné a ty sa im poddáš tak či tak. Nehovoriac o spomienkach… Môžeš od nich “vypnúť” , ale len na chvíľu. Stačí pár pohárov vína, alebo slabšia chvíľa a hrádza, ktorú si vybuduješ, prepúšťa cez praskliny…

Cez praskliny, ktoré tam vždy boli.

Stojím sama pri bare a premýšľam. Hlavu mám plnú vždy dokonale načasovaného úsmevu barmana, ktorého som spoznala pred pár mesiacmi. Spomienka na jeho dotyk sa mi vtieravo driape pod kožu a vháňa abnormálne množstvá adrenalínu do unudeného tela.

Pod jeho perami som sa cítila taká bezbranná a zároveň nebezpečná… Otázne je, či nebezpečná pre neho, alebo pre mňa samú.

Pozerám priamo na dvere podniku, ale nevnímam ich. Rukou si vojdem do vlasov a prehodím si ich cez plece. Ako vtedy. Zavriem oči. Na krku zacítim jeho zuby. Rozochvejem sa. Som ponorená do svojho sveta až natoľko, že si neuvedomujem ako pôsobím na okolie. Jediné čo chcem je, aby sa moja mučivá fatamorgána stala skutočnou a netýrala ma viac svojou nedostupnosťou. Spomínam si na jeho ruky. Také naliehavé. Keď sa ma dotkol, cítila som sa tak famózne bezbranná a zároveň žiadaná. Odmietla som ho, ale to ho len viac vydráždilo. Jeho dotyky naberali na sile. Z nežných sa zmenili na ľahko násilné. V očiach sa mu mihalo šialenstvo. Nie je nič, čo by ma dostalo viac ako chlap, ktorý je mnou tak opojený.

Premietam si tú scénu stále dookola a nedokážem pochopiť, prečo som to v tom momente nechcela. Ako som mohla povedať nie. Jednou vecou som si ale úplne istá. Ten chlap ma vrátil späť. Vytiahol ma z môjho prázdneho sveta opäť medzi živých. Znovu som žena, ktorá túži, chce a ide sa zblázniť už len pri myšlienke na sex. Ticho zavzdychám. Len tak, sama pre seba. Pocity, ktoré sa vo mne nahromadili, musím dať zo seba von. 

Upúta ma postava pri dverách. Pravdepodobne tam stojí už dlhšie, súdiac podľa prázdneho pohárika, s ktorým sa zamyslene pohráva. Elegantný, vysoký muž s upraveným strniskom. Tmavé vlasy aj pohľad. Sivá košeľa mu obopína vypracovanú hruď a v čiernych obtiahnutých gatiach sa vyníma dokonalý zadok. Moja rozlietaná myseľ si našla pevný bod záujmu. Otázne je, či som jeho kategória.

Už dávno som si uvedomila, že život je príliš krátky na to, aby som živila hanblivosť. Je úplne jedno ako to dopadne, v každom prípade niečo získam. Ak nie pána zaujímavého, tak prinajhoršom vedomie, že som niečo urobila zle, alebo je na mojom výzore čo zlepšovať. Čo sa týka opačného pohlavia, cítim prázdnotu, aj keď to tak vždy nebolo. Život mi však dopodrobna vysvetlil, že je to oveľa jednoduchšie. City totiž vo väčšine prípadov, bohužiaľ, hrajú proti mne.

Otáča sa mojím smerom. Jeho pohľad o mňa zavadil len letmo. Teda nezáujem. Usmejem sa sama pre seba. Hra sa môže začať… Uprene sa na neho zadívam. Musí to ucítiť. Úplne bez ostychu si ho premeriavam. Je skutočne príťažlivý. Niečo zanietene vysvetľuje svojmu známemu. Ten je nižší. Na môj vkus príliš veľký svalnáč. Tvár ujde.

Maličký si ma všíma. Doširoka sa usmieva a dvíha svoj pohárik mojím smerom. Už svojho priateľa nepočúva. To môj objekt donúti otočiť svoje tmavé oči ku mne. Potrebuje zistiť, čo odvrátilo pozornosť jeho poslucháča. V tom momente zdvihnem ich smerom pohár aj ja.

“V dnešnej dobe nemáte veľa možností. Čakať, že niekde v bare stretnete princa na bielom koni, ktorý sa do vás na prvý pohľad zamiluje, je prinajmenšom naivné. Asi tak, ako sa púšťať do vzťahu s človekom, ktorého dostatočne nepoznáte. Vášeň je jedna vec, ale každodenný spoločný život, je vec druhá. Stále ma udivujú ženy, ktoré si myslia, že ak si ich v podniku vyhliadne nejaký použiteľný chlap (špeciálne ten, ktorý si je vedomý svojich ,,kvalít“ ) ide mu o nejaké hlboké spoznávanie sa. Baví ma sledovať znechutené ženské tváre, ako reakcie na pánovu otázku ,,Kam teda pôjdeme?“. Tá vo väčšine prípadov prichádza bezprostredne po zoznámení sa a nejakej bezduchej úvodnej konverzácii.”

Mladé dievča bez skúseností, to je úplne iná káva. Veľmi dobre si pamätám vysokého, tmavého futbalistu s hlbokým pohľadom. Obdivovala som ho celú noc. Bola som ním unesená. Točili sa okolo neho len miestne modelky a mne bolo jasné, že jediné, čo ostáva mne, je snívať. Nebola som jeho trieda. Niekde uprostred toho ako sa v mojej hlave držíme za ruky, kráčame po brehu rieky a zamilovane si hľadíme do očí, sa na mňa skutočne usmial. Okamžite som padla z oblakov priamo na zem. Nedokázala som pochopiť, ako je možné, že si ma všimol. Dnes na to pár teórii už mám… Nasledovalo zoznámenie a ťahanie medových motúzov po pod nos. Nemal to so mnou vôbec ťažké. Vtedy som ešte nevedela, ani len netušila. Skočila som na jeho reči a následne v dokonalom byte v najdrahšej štvrti mesta aj naňho. Vtedy to na mňa urobilo dojem. Priznávam. Krásny, inteligentný a k tomu ako bonus ešte aj nenormálne bohatý. Čo viac môže mladá žubrienka od sveta chcieť. . . Ráno už nebol taký milý, ani taký ústretový ako som si ho pamätala. Jediné čo chcel potom, ako ma dostal do postele, bolo dostať ma von z bytu. A poníženie bolo na svete. O zdevastovanom sebavedomí pod čiernu zem ani nemusím hovoriť.

Pán záhadný mi venuje prekvapený pohľad. Zacítim chvenie. Páči sa mi viac, ako som očakávala. Vykročí ku mne. Vybrala som si dobre. Vzrušujú ma muži, ktorí vedia čo chcú a majú zdravé sebavedomie. Ďalej to prebieha rýchlo a presne podľa plánu. Nie je z mesta. Dokonalé. Držím sa istých zásad. Chlap, od ktorého očakávam tento druh spoločnosti, musí byť neznámi. Nielen pre mňa, ale hlavne pre moje okolie. Po prvé je to sním niečo nové, po druhé sa nemusím trápiť tým, že ho ešte niekedy v živote uvidím. Náhodné stretnutia po akte nie sú nič príjemné. Špeciálne ak niečo v posteli neklapne. Ak ho nepoznám, môžem byť sama sebou. Robiť čo chcem a mám rada. Vôbec ma nemusí zaujímať, či sú moje zvrhlé chúťky naňho príliš. To čo si o mne bude myslieť, už pôjde len mimo mňa, čiže sa ma to netýka.

Do hotela si berieme taxík. O chvíľu sa za nami zatvárajú dvere izby. Prudko ma o ne oprie. Rukami mi chytá tvár a vrhá sa na mňa. Do nosa mi udrie jeho vôňa. Je tak. . .  akurát. Dosť rajcovná, nie príliš silná. Prvý bozk. Myslela som, že mi strčí jazyk rovno do úst. Nestalo sa. Tak to mám rada.

Hrá sa.

Čakám.

Po tele sa mi rozlieva príjemné brnenie. Stále čakám. Zakláňam hlavu. Jeho pery sa presúvajú z tých mojich na krk. Púšťa mi tvár a dlaňami sa opiera o dvere vo výške mojej tváre. Pritíska sa ku mne bližšie. Slabým uhryznutím nachádza ten správny bod. Moja triaška sa stupňuje. Sladko sa usmejem sama pre seba. Vyzerá to, že dnes sa mi podarí užiť si svoju dávku. Podbruško mi zoviera slastný kŕč. Toto som potrebovala. Prudko ho od seba odsotím. Mierne zabalansuje. Využívam jeho zmätok a vykročím jeho smerom. Pod pohybom môjho tela cúva ešte o pár krokov. Rukami ma chytá za boky, ja tie svoje ovíjam okolo jeho krku a pritisnem svoje pery znovu na tie jeho. Hneď na to, mu vchádzam jazykom do úst. Chytá ma pevnejšie, očividne potešený mojou iniciatívou. Cítim ako napína každý sval na tele. V tom sa odtiahnem. Usmejem sa. Vyzývavo. Je presne tam, kde som ho chcela mať. Nevie čo si môže dovoliť. Je opatrný, ale nadržaný. V očiach sa mu mieša zmätok a rastúci chtíč. Už len kúsok a uvidím v nich šialenstvo, ktoré tak milujem. Tak rada sa hrám. Dáva mi to nad nimi určitú formu moci.

A ak máš moc ty, nezaľúbiš sa.

. . . .

Mám mokrý každý milimeter pokožky. Dobrá voľba. Ležím na posteli vedľa neho a pozerám do stropu. Je čas odísť. Doma ma čaká kopa povinností a musím sa vyspať. On leží nehybne a zhlboka dýcha. Dala som mu zabrať, tak skoro určite nezabudne. Sadám si a snažím sa zaostriť do prítmia. Veci mám rozhádzané po dlážke. Chcem sa zdvihnúť, ale chytá ma za ruku. Nechápavo naňho pozriem.

,,Ty už chceš odísť?“ opiera sa o lakeť a zadíva sa na mňa.

,,Áno,“ odpovedám stroho, nemám potrebu niečo vysvetľovať či riešiť.

,,Myslel som, že so mnou ostaneš. Mohli sme si dať spolu aspoň raňajky.“

Mám povinnosti, musím ísť.“

Si nádherná,“ zašepká.

,,Ďakujem,“ usmejem sa naňho vo viere, že týmto naša bez tak zbytočná komunikácia končí. Veľmi dobre si uvedomujem o čo mu ide. Uvoľním si ruku z tej jeho a vyskočím na nohy.

,,Uvidíme sa ešte niekedy baby?“ prevalí sa lenivo späť na posteľ, ale nespúšťa zo mňa zrak. Zohýnam sa po nohavičky a hneď si ich obliekam. Periférne ho pozorujem. Zbadá to a usmeje sa. Je naozaj pekný. Zaujímavý.

,,Asi nie, nevstupujem dva krát do tej istej rieky,“ odpovedám a hľadám podprsenku.

,,Si neuveriteľná,“ schuti sa zasmeje a naozaj krásnymi rukami si zakryje tvár.

,,Prečo myslíš?“ nedalo mi to. Vedela som, že robím chybu.

Rozhovory s chlapmi, ktorí majú mozog a používajú ho, sú nebezpečné.

Väčšina žien má iné očakávania, ako ty,“ znovu sa opiera o lakte a uprene sa na mňa zadíva. Zacítim na sebe jeho pohľad. Snažím sa pokračovať v obliekaní a nereagovať naň. Po pár sekundách sa prichytím pri tom, že sa kontrolujem. Sťahujem brucho a snažím sa čo najrýchlejšie dostať do šiat, aby si nevšimol čo i len najmenšiu nedokonalosť na mojom tele. Do pekla. Presne tomuto sa snažím vyhnúť. Ak mi prestáva byť jeho pohľad na mňa ukradnutý, začína sa mi páčiť. Z tohto sa musím rýchlo dostať. V snahe zahnať svoje myšlienkové pochody sa pokúšam pokračovať v konverzácii.

,,A aké očakávania majú iné ženy?“

Minimálne, zostať aspoň na raňajky,“ šibalsky sa usmeje a jeho narastajúca sebadôvera by sa dala krájať.

Konečne uvidím náušnice. Boli príliš drahé na to, aby som ich obetovala jednému sexu. Aj keď stál za to. Rozhliadnem sa. Hľadám zrkadlo. V izbe žiadne nie je. Hádžem ich do kabelky, založím si ich v aute. Nebudem tu riskovať ani minútu navyše. Myslím, že mám všetko. Je čas vypadnúť.

,,Asi som iná ako ostatné,“ pozbieram všetky sily a koketne sa naňho usmejem. Z tejto izby chcem odísť ako víťaz.

,,To teda si, je naozaj škoda, že máš tak naponáhlo.“

,,Ako pre koho,“ podídem k nemu. Skloním sa po posledný bozk. Má také sladké pery. Rýchlo sa zvrtnem na opätku a namierim si to k dverám. Neviem, čo za mnou kričí. Už nepočúvam. Odstrihla som sa od tohto romániku v momente, ako som mu ukázala chrbát. Vyzerá to však, že v poslednej chvíli.

Výťahu to trvá pridlho. Zbehnem dolu po schodoch a bežím cez recepciu priamo k dverám. Dievča za pultom mi venuje začudovaný pohľad, ale neozve sa. Veľmi dobre. Nepotrebujem s nikým hovoriť. Pred hotelom čakajú v rade tri taxíky. Nastupujem do prvého. Šoférovi strčím pod nos desať eur a vysvetlím mu kde mám auto. Pochopil. Nič sa nepýta. Nezačína žiadnu zbytočnú konverzáciu o počasí. Ešte raz sa prehrabem v taške. Nič som nezabudla. Na telefóne mi bliká správa. Je od barmana. Vďaka bohu. V pravej chvíli. Vytlačím z mysle úsmev tajomného neznámeho a sústredím sa na krátky text, ktorý mi svieti na displeji. „Chýbaš mi baby.“

V jednej mojej obľúbenej skladbe sa spieva: ,,I don´t need this life, I just need somebody to die for. Somebody to cry for, when I´m lonely…“. To je diagnóza nás žien. „Nepotrebujem tento život, potrebujem len niekoho, pre koho môžem zomrieť. Niekoho, pre koho plakať, keď som osamelá…“

Taxikár zastavuje priamo vedľa môjho auta. Som mu za to vďačná, nakoľko leje ako z krhly. Poďakujem a rýchlo si presadnem. Konečne. Naštartujem a zapálim si cigaretu. Najradšej fajčím priamo po sexe. Užívam si doznievajúci orgazmus a tabak. Dnes na to nebol čas. Bohvie čo by mi Pán ,,hlboký pohľad“ stihol natlačiť do hlavy, ak by som mu dopriala pár minút navyše.

Diaľnica je nad ránom prázdna. Môžem si jazdu užiť naplno. Rýchlosť a dobrá hudba sú mojím najobľúbenejším terapeutom. Na svojom aute som závislá. Aspoň niekde cítim, že mám všetko pod kontrolou. Seba, svoj život. Ak sa chcem náhliť, náhlim sa. Keď chcem spomaliť, spomalím. Stačí malý moment a môžem všetko ukončiť. Môžem a nemusím. Je to opojné.

.  .  .

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Bol si pre mňa všetkým, dnes si iba spomienkou

Vchádzam do bytu. Zabuchnem za sebou dvere a namierim si to priamo do sprchy. Cestou do kúpeľne zo seba zhadzujem šaty a polonahá zastavím v chodbe pred zrkadlom. Premeriavam si svoj odraz. Vlasy strapaté, oči unavené, ale s iskrou. Pokožka na pravom ramene je začervenaná. Prstami si zľahka prechádzam po podráždenom mieste. Držal ma. Jeho ruky boli ako putá. Privriem oči. V myšlienkach sa vraciam do hotelovej izby. Vybavujem si konkrétny moment. Ležím pod váhou jeho tela a užívam si ho. Skláňa ku mne hlavu v snahe pobozkať ma. Odvraciam od neho tvár. Jeho ústa narážajú na môj krk. Priráža silnejšie a zuby mi zaborí do pokožky. Je to také živočíšne. Podvedome sa mu vzopriem. Snažím sa uvoľniť z pod jeho kontroly. V tom ma chytá za ramená a sotí späť do postele… Ponáram sa do svojej spomienky hlbšie. Telom mi prebehne jemné chvenie. Naozaj sme si sadli.

Niekedy môže chlap urobiť čokoľvek a nikdy to nebude ono. Buď to tam je, alebo nie. Chémia je silná čarodejka.

Lenivo sa poberiem pod vodu. Som taká unavená. Dobre unavená. Hlavou mi víri množstvo myšlienok. Nie som si istá, či sa vôbec niekedy v sebe vyznám…

“Nás singles je čoraz viac. Single status máme z rôznych dôvodov. Najčastejšie, nedôvera v dôveru, kariéra a podobne. Ale aj napriek tomu sa cítime nekompletne. Vzťah nie je vždy riešenie. Respektíve, je lepšie žiť sám, alebo v nefungujúcom vzťahu, len preto, aby som sám nebol? Na druhej strane je naivné očakávať, že vzťahy sú bezproblémové. Ľudia sa čoraz častejšie zmietajú v osobnom chaose. Raz v období úplnej nezávislosti, potom zas majú potrebu s niekým svoj život zdieľať. Následne vznikajú milenecko-kamarátske vzťahy, ktoré občas vyústia do partnerstiev, alebo naopak úplného rozchodu.

My ženy trpíme od pradávna syndrómom viazať sa. Je prirodzený, ale nemyslím, že je adekvátny dnešnej dobe. Achillova päta. Spoločnosť dnes vníma tento stav ako niečo hlúpe. Každá žena počuje vetu ,, A čo si si akože myslela?“ minimálne raz za život. A tak si už do budúcna nemyslí radšej vôbec nič. Monogamia mi dnes pripadá ešte absurdnejšia ako za čias praľudí.”

Silný prúd vody mi udiera na zátylok. Nechávam ju stekať po tele minúty. Prudký nádych. Jeden vzlyk. Nič viac. Ďalší márny pokus. Hnev vo mne narastá obrovskou rýchlosťou. Som tak prázdna. Nezmáham sa ani na plač. Agresia a ľahostajnosť sú jediné “pocity”, ktoré rozoznávam. Žiadny smútok. Nijaká radosť. Tak strašne túžim po plači. Obyčajných slzách ľútosti. Ľútosti nad sebou, ľútosti nad všetkým. Prah mojej psychickej bolesti sa dávnymi udalosťami posunul natoľko, až som ho za posledné roky už vôbec nedosiahla. Všetko čo sa deje, sa deje mimo mňa. Akoby sa ma okolitý svet vôbec netýkal. Ak ide o ľudí, už nebojujem. Chceš? Choď! Vieš kde sú dvere. Dvere z bytu, dvere z môjho života.

Rukami sa opieram o steny sprchy. Skláňam hlavu pod kvapky vody. Zmývam zo seba stopy posledných hodín naozaj dôkladne. Telom mi pulzuje zlosť. Cítim ako mi prúdi žilami. Je to ako mor.

Zaťahujem kohútik. Pretriem si vlhké oči a natiahnem sa po uterák. Pomalým krokom sa presúvam do spálne. Beriem z postele tričko. Uterák nechám spadnúť na dlážku. Obliečky na posteli príjemne voňajú. Ľahnem si. Pociťujem vytúženú úľavu. Mobil znovu bliká. Otváram Messenger. Je on-line.

Si v poriadku? Neodpísala si na poslednú správu.“

Je také jednoduché nechať sa poblázniť niekým, ako je on. Oveľa ťažšie je takého nájsť.

coverphoto: www.atozpictures.com

Facebook komentáre