Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.

A to jediné sa u mňa nezmenilo. Stále to je pre mňa peklo. Len už mi neberie nič. Nerozčúli ma, nerozhádže, hlas sa mi neroztrasie. Pretože sa tomuto peklu, aké vedia vytvoriť len ľudské falošné existencie, zďaleka vyhýbam. Nestojí mi to za to. Viem, že to nemá cenu, že to nikam nevedie. Hádať sa, obhajovať sa, usmievať sa na niekoho, koho úsmev zdobí pokrytectvo.

unsplash.com

Naučila som sa nechať mnoho vecí „tak“…

Nebolo to ľahké, chcelo to cvik. Vzťahy, v ktorých som ťahala za nás oboch. Priateľstvá, ktoré existovali, len ak bolo treba tomu druhému pomôcť. Láska, ktorá mi nedala pocit bezpečia a istoty. Nekonečné boje, hádky, z ktorých nebolo úniku, v ktorých som musela zaprieť seba. Večné premýšľanie nad tým, koho slová boli úprimné a ktoré boli len úbohou fraškou.

To všetko ma lákalo, aby som urobila krok späť. Aby som to všetko nenechala len tak. Avšak život ma naučil, že nič nie je dôležitejšie, ako môj pokoj. Ako pocit, že mám svedomie čisté, že sa nemusím pretvarovať, prispôsobovať či meniť. Hoc aj za cenu toho, že z množstva priateľov zostane len jeden, že sa tá láska, na ktorej mi záležalo, skončí. Aj tak mi to za to stojí.

Už som úplne iná…

Už sa nehádam za svoju pravdu. Viem, že presvedčiť niektorých ľudí o ich vlastnom omyle, je cesta na dlhé trate, beh na dlhé lakte a boj, ktorý mi len vezme všetku energiu. A nadovšetko bez výsledku… 

Už mnoho vecí nechávam tak… Už z mnohých nedorozumení potichu vycúvam, z množstva situácií odchádzam, pretože viem, že to nemá zmysel. Doprajem im, aby zapadli prachom minulosti a pre mňa sa stali len bezvýznamnou pamäťovou stopou. Je ich tam už dosť – tých spomienok, ktoré dnes pre mňa nič neznamenajú. A viem, že ich tam kopec ešte len pribudne. 

unsplash.com

Nechať všetko, čo mi škodí, tak… 

To je to najlepšie rozhodnutie… To je ten pocit… Pocit, ktorý príde, ak za všetkými hádkami, všetkou falošou, každou pretvárkou zavriem dvere. Presne tento pocit prajem aj tebe. Vybuduj si vo svojom srdci priestor, do ktorého nevstúpi nik. Nik, kto žije z toho, že druhých oberá o energiu. Nik, kto ešte nepochopil, že najprv musí nájsť vlastný pokoj, aby život šiel konečne podľa jeho predstáv.

Už mnoho vecí nechávam tak. Mnoho vzťahov som ukončila bez slova. Stačilo byť len tichým pozorovateľom, čo sa okolo mňa odohráva. Nič si nedomýšľam, nikoho neospravedlňujem. Pretože viem, že k životu potrebujem jediné – cítiť sa spokojne. A to, žiaľ, nejde, ak nedokážem všetko to zlé uzavrieť včas.

Coverphoto: Photo by Jacqueline Kranjcevic on Unsplash

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Aké to je vyrastať tam, kde jeden rodič chýba

Facebook komentáre