Vždy som rozmýšľala nad tým, ako sa dá zabudnúť. Na lásku. Na lásku, ktorú si mi dával. Vďaka ktorej si menil moje obyčajné dni na dni, ktoré stáli za to. Na dni, ktoré ma učili, ktoré ma menili, ktoré mi dávali zmysel.
Myslela som, že to nie je možné. Myslela som, že už nikdy nebudem môcť pozorovať západ slnka na kopci bez toho, aby som na teba myslela. Myslela som, že nech príde hocikto, nebude schopný ťa nahradiť. No možno som si uvedomila, že to nebolo niečo, čo by nás rozdelilo. Nebola to hádka ani Boh. Pretože takto sa ľudia nerozchádzajú. Možno som si uvedomila, že aj napriek tomu, že všetky tie city boli skutočné, naša spoločná cesta nie je reálna. A každý z nás má tú vlastnú, inú a inde – ďaleko od seba. Od svojich sŕdc aj od všetkého, čo práve nechávam za sebou. Už viem, že to, že som ťa nechala ísť, nebola chyba ani lekcia. To, že nám to nevyšlo, nebol trest za moje hriechy.
Naučila som sa, že aj keď si niekedy darujeme srdcia, nakoniec zostanú prázdne, nenaplnené. A uvedomíme si, že nám to nevadí. Že sme v poriadku a môžeme sa pohnúť, môžeme dýchať za seba a bez neho.
pinterest.com
Takže som sa rozhodla smiať sa. Napriek tomu, že už spolu nie sme.
Rozhodla som sa na to už viac nemyslieť.
Rozhodla som sa nestrácať príliš veľa času spomínaním, ktoré občas tak bolí.
Ja ani len neviem, ako sa máš. Tak málo o sebe prezrádzaš. Neviem, či už pracuješ na splnení svojich snov, o ktorých si predo mnou nahlas sníval. Možno si sa zľakol a stojíš na mieste. Neviem, či niekoho máš, či po niekom túžiš, či si sa znova zamiloval. A hlavne neviem, či si konečne porazil strach a prekročil hranice, ktoré som na tebe nikdy nemala rada. No robili ťa sexy, to áno. To, že si každej povedal nie. To, že pri tebe nikdy žiadna žena nebude mať strach o svoje srdce. Pretože nepodvádzaš a nie si hajzel.
Naučila som sa otvárať nové dvere, keď jedny zavriem a je ťažké vidieť iné…
Naučila som sa bolesť v mojom vnútri meniť na svoju silu. V každom riadku a v každom slove, ktoré napíšeme, je kúsok nás – kúsok úlomku, ktorý tvorí naše my. V každom príbehu nenaplnenej lásky krváca srdce a vypúšťa tú bolesť zo seba von.
To, že som ťa musela nechať ísť, nebolo ľahké. No nebolo ťažké vidieť ťa zatvárať dvere. Najťažšie bolo nevidieť ťa ich znova otvárať, nepočuť ťa a neležať pri tebe.
Tvoj odchod z môjho života nebol zdrvujúci, ako keď ti zomiera osoba, ktorú si miloval akýmkoľvek iným spôsobom. Nie je to, ako keď vidíš svojich najbližších bojovať so životnými problémami. Nie je to životný problém a ani nebol.
Bola to bolesť, o ktorej som vedela, že sa vylieči bez liekov proti bolesti, bez liekov proti chorobe samotnej. Vedela som, že sa z nej dostanem, že sa z nej vyplačem a vypíšem.
Vedela som, že to, čo prežívam, bude pre mňa inšpiráciou na mesiace. Vedela som, že nie som jediná, ktorá niečo také zažíva a vedela som o sile v nás – v našich ženských srdciach, ktoré sú stvorené nato, aby zvládali nezvládnuteľné a pritom si plnili sny.
Možno som si uvedomila, že to nebola nikoho chyba. Možno som si uvedomila, že si v mojom živote nebol na to, aby som mala zlomené srdce, no na to, aby si ma spravil silnejšou. A to si robil celú dobu pri mne, a nakoniec aj teraz, keď tu už nie si.
Coverphoto: thoughtcatalog.com
