Vidím ho… áno, už vidím ten koniec našej spoločnej cesty. Vidím ho jasnejšie, zreteľnejšie…
Veď už vlastne dlhšie po nej kráčam sama. V srdci mi svieti už len slabé, mihotavé svetielko, lebo ten veľký plameň vyhasol už dávno.
Na krátke obdobie osud znovu rozdúchal tlejúce uhlíky na malé plamienky, ale opäť zhasli, už len slabo svetielkujú.

Dávno viem, že nemôžeš kráčať so mnou tak, ako by som si to priala. Viem, že nedokážeš v sebe zmeniť to, čo nás rozdeľuje. A vlastne ani nemám právo to od teba žiadať. Nitka, ktorá nás ešte spája, je tenká ako pavučina…

Moja cesta je iná ako tá tvoja, vieme to dobre obaja

A preto ťa prosím… mlč, nehovor, nepíš, nevolaj, nechaj ma už samu, lebo to tak musí byť. Lebo nechceš a nemôžeš byť súčasťou môjho života. Nikdy už nebudeš pre mňa tým, kým si bol na začiatku, no už mi nemôžeš byť tým, kým si mi bol tých niekoľko mesiacov.

Potrebujeme obaja zabudnúť, upokojiť vášne, ktoré ešte zostávajú silné, ktoré nás ešte občas k sebe pritiahnu. Ale nie je za tým nič viac, len vášeň a dohárajúce uhlíky.
Viem, že ma máš rád, no nedokážeš ma milovať tak, ako by som potrebovala. A vlastne neutekáš predo mnou, ale pred sebou samým, pred tou stránkou seba, ktorú nedokážeš zmeniť, aby si si ma dokázal udržať.

Pochopila som, že ešte nejaký čas nemôžeme byť ani kamaráti.

A myslím si, že postupne uprostred svojich starostí na mňa zabudneš, a zostanú ti len spomienky, ktoré už nebudeš chcieť dvíhať z popola. A tak ma nechaj, lebo každé stretnutie s tebou ma drží, viaže. Nechaj ma, nech sa opäť naučím žiť bez teba, keď teda nemôžeme byť spolu.

Daj mi čas úplne uhasiť vo svojom srdci tie tlejúce uhlíky

Aby som sa raz, keď sa znovu stretneme, dokázala na teba usmiať a pozrieť s radosťou, ale bez toho plameňa v očiach.
Prepáč mi, ak som niekedy na teba príliš tlačila alebo urobila niečo, čo ti ublížilo. Dúfam však, že ti na to všetko medzi nami zostanú len krásne spomienky a že sa mi napriek všetkému podarilo vložiť do tvojho života aspoň malý dielik skladačky.

Musíme sa rozlúčiť, tak mi to, prosím, nepokaz a nevolaj, nepíš. Dovoľme si navzájom ísť každý svojou cestou. Aby každý z nás našiel najprv to šťastie sám v sebe a možno neskôr aj niečo viac.

Tam v diaľke, zatiaľ hmlistej, už vidím novú cestu, volá ma, musím už ísť. Tak prosím pssssst!

Autor: Viktória Jančovičová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pamätáš si ...?

Coverphoto: Photo by Tobi from Pexels

Facebook komentáre