Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš. Odpoveďou na tvoje prosby však je iba môj chladný pohľad a jediné: ,,Už je neskoro.“
Videl si cestu, ktorou som prešla bez teba? Pochybujem o tom, pretože bola ponorená do tmy. Vo vzduchu sa vznášala melanchólia a moje slzy ako kvapky rosy dopadali na bezútešnú pôdu. No ja som po nej prešla aj so zlomeným srdcom, aby som sa mohla hrdo pozrieť do očí žiarivému svetlu, ktoré na jej konci čakalo a povedať si: ,,Dokázala som to.“
pexels.com
Dnes je už neskoro…
Je neskoro na ľútosť. Ak niečo ľutujem, tak len to, že sme spolu nezažili viac pekných chvíľ. Mohli sme, keby sme sa zúfalo nebránili skutočným citom.
Nemôžeme si nahovárať, že sa medzi nami nič nezmenilo, keď sú naše srdcia od seba na míle vzdialené. A keď sa raz rozdelia milujúce sa srdcia, už nič na svete ich nedokáže znova spojiť. Pretože vieš, naše srdcia k sebe patrili ako dieliky skladačky a boli spolu napriek tomu, že nám to nebolo dopriate.
Nie si mi dlžný ospravedlnenie, odpustiť si môžeš jedine ty sám. Ty si rozhodol, kedy sa náš príbeh skončí. Nikdy som netušila, čo nastane po konci príbehu. Pocit, že mi šialene chýbaš, je dnes nahradený len pocitom, že si preč.
Nikdy na teba nezabudnem… Ale spomienky blednú, vôňa sa stráca, čoraz ťažšie je spomenúť si na tvoje dotyky a zvuk tvojho hlasu si dnes vybavujem len s námahou.
Zlato, na NÁS je už neskoro…
Neskoro na nás dvoch, obaja to vieme. Vidím ťa, ako smutne skláňaš hlavu a šepkáš, že si dúfal… Aj ja som dúfala. Celý ten čas, keď som prechádzala temnotou. Už sme príliš ďaleko… Prišli sme tam, kde už nie je nádej, ktorá by nás sprevádzala.
Ak si mi chcel znova ublížiť, tak aj na to je neskoro. Pamätáš, ako si ma sklamal toľkokrát, že každé ďalšie sklamanie som už znášala iba s ironickým úsmevom? Skús ma sklamať znova, už sa ma to nedotkne.
Cestou sa zo mňa stala žena, do života ktorej už nepatríš. Žena, čo sa naučila žiť bez tvojej predstavy lásky. Žena, ktorú by si už možno ani nespoznal a už vôbec nemiloval.
Vždy budeš pre mňa niečo znamenať, ale dnes už to nestačí.
Možno až teraz skutočne pochopíš o koho si prišiel…
Až teraz, keď ťa moje odmietnutie zlomí. Vieš, po celý čas si myslel iba sám na seba, teraz je čas, aby som ja urobila to isté.
Už je neskoro na všetky hlúposti, ktoré sme kvôli láske spáchali. Je neskoro na tajné prechádzky pri jazere. Neskoro na úteky zo školy a chvíle šťastia ukradnuté zo všednej reality. Neskoro na nekonečné telefonáty po hádkach, neskoro na zamilované pohľady. Nič z toho už pre mňa nemá ten pravý význam.
Posunúť sa vpred bez teba bola jedna z najťažších veci v mojom živote. Ale dokázala som to. Tak prosím, nevolaj ma späť.
Príbeh sa skončil, kniha sa zavrela. Tak si to predsa chcel, nie?
Už nie si to, čo potrebujem.
Je neskoro na nenaplnené sny a nesplnené sľuby.
Niekedy v živote máme iba jednu šancu a keď si ju odmietneme všímať, premárnime ju tak, ako sme my premárnili tú svoju. Dnes už to nejde, už sa všetko zmenilo.
Náš príbeh sa skončil a trvalo dlho, kým som sa zmierila s tým, že tentoraz je nadobro koniec. Nežiadaj odo mňa, aby som prežila ten istý príbeh znova. Povieš mi, že teraz by to dopadlo inak. Nesúhlasím, pretože tentoraz by to ani nezačalo.
Už nie som beznádejne zamilovaná žena, ktorú si mohol ovládať.
Už nie som tá, ktorá bez tvojej prítomnosti nemohla ani dýchať.
Teraz som nová, celkom iná. Ešte ja sama toto nové ja dobre nepoznám, ale jedno viem určite – už s tebou nechcem mať nič spoločné…
Možno by si urobil lepšie, keby si na mňa zabudol. Pretože už je neskoro.
Coverphoto: pexels.com
