Dlho som sa tohto okamihu bála. Desil ma. Cítila som strach vždy, keď som si čo i len predstavila, že z môjho života odídeš. Myslela som si, že to bude koniec. Môj osobný koniec… Už len pri pomyslení na to, že ťa viac neuvidím, som nevedela lapiť dych. Dnes sa však všetko zmenilo. Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale povedala som si, že je čas dať za naším vzťahom definitívnu bodku.

Rezonovalo to vo mne dlho – tá myšlienka, že to skôr či neskôr príde. Ale priznávam, bála som sa. Toho, čo nastane, keď si uvedomím, že už viac nie si súčasťou môjho života.

pinterest.com

Možno som čakala, že ako prvý odídeš ty. Chcela som to nechať na teba, pretože som sa necítila dostatočne silná na to, aby skoncovala ja s tebou. Ale nedočkala som sa. Muselo prísť veľa nepekných momentov, aby som si uvedomila, že musím odísť preč ako prvá. Zabudnúť na všetko a viac sa neobzerať.

Už ma to čakanie prestalo baviť

Zvykol si si na to, že som pri tebe. Že tolerujem aj veci, ktoré sa mi nepáčia. Bol si si istý, že nech urobíš čokoľvek, ja tu budem. Zadržiavajúc slzy sa budem prizerať na to, že som sa ocitla vo vzťahu, ktorý sa rúti do záhuby. Časom som sa prestala ozývať, ak sa mi niečo nepáčilo. Nevidela som v tých hádkach zmysel. Mal si svoju pravdu, vedel si ľahko a bez ujmy na cti vykľučkovať z každej situácie.

A ja? Ja som mala pocit, že každý hovoríme iným jazykom. V skutočnosti sme si vôbec nerozumeli, hoci sme sa rozprávali hodiny a hodiny. No do priestoru sme hádzali len prázdne slová, ich význam sme ani jeden z nás nedokázali zachytiť.

Život bez teba dýcha novotou. Akoby som sa ocitla na cudzej planéte. Viem, že tu už nie si, hoci bývaš len pár kilometrov odo mňa. Ale v mojom svete už neexistuješ. Zakázala som si na teba myslieť, pretože som bola presvedčená, že v mojej duši po tebe zostane obrovské prázdno. Veľká diera, ktorú len tak hocikto po tebe už nezaplní. Ale vieš, čo sa naozaj stalo?

Prišla neuveriteľná úľava…

pinterest.com

Mám pocit, že som zdolala mimoriadne náročný výstup. Cítim sa, akoby som vyšla na ten najstrmší kopec sveta a teraz práve sedím na jeho vrchole a s dobrým pocitom v duši sa neveriacky rozhliadam. Stále neviem, ako som to dokázala, tep mám ešte zrýchlený, no konečne po dlhom čase dýcham zhlboka. Prišiel totiž moment, keď som prekonala samu seba. Siahla som až na dno svojich síl, no tá sloboda, ktorá ma tu teraz čaká, sa nedá opísať slovami. Cítim sa o niečo ľahšia, akoby som sa zbavila bremena, ktoré ma dlhé roky ťažilo a ťahalo k zemi, ktoré ma vyčerpávalo fyzicky aj psychicky.

Možno až rokmi máme prísť na to, že veci, ktoré nás desia, v skutočnosti vôbec strašidelné nie sú. Sú úplne prirodzené a postrach z nich robíme iba my sami. Svojimi predstavami, svojím absurdným zdesením, neustálym vracaním sa do minulosti…

Stojac na vrchole spočiatku zdanlivo nezdolateľnej hory si však raz uvedomíme, že sme sa báli zbytočne. V živote nie je miesto pre strach a len čo zmeníme perspektívu a pozrieme sa na celý problém z väčšej výšky, prídeme na to, že už viac nemáme dôvod obzerať sa späť. Mnohokrát sa totiž najviac obávame práve toho, čo nás môže posunúť ďalej.

Autor: Petra R.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Coverphoto: Photo by Oleksandr Pidvalnyi from Pexels

Facebook komentáre