Bolo leto, jedna z tých typických teplých nocí, kedy kvôli horúčave človek nedokáže zaspať. Sedela som na balkóne a pozorovala tichú ulicu so zvláštnym pocitom na duši. Už dlhšie som vedela, že takto to nepôjde, ale nevedela som, čo mám robiť. Nechcela som sa ho vzdať, no zároveň mi čosi navrávalo, že ak to neurobím, zničí ma to. On ma zničí…

Po lícach mi sem-tam stiekla nejaká slza. Bol to úplne iný plač, než aký by ste čakali. Tichý, pokojný, očisťujúci. Slzy tiekli bez akejkoľvek mimiky tváre. Jednoducho som len s kamenným výrazom sedela a hľadela pred seba, tušiac, že sa niečo staré končí a niečo nové začína.

A potom sa mi rozsvietil telefón…

pinterest.com

Vždy, keď mi napísal, keď sa po dlhej dobe ozval, moje telo sa správalo, akoby práve prežívalo šok. Roztriasli sa mi ruky i nohy a očami som hltala každé jedno slovo, hoci jeho správy boli vždy stručné. Väčšinou sa pýtal, či mám čas, pretože on ho práve má. Boli mesiace, kedy som doslova hypnotizovala telefón a priala si, aby na displeji zasvietilo jeho meno. Až v tento deň sa to zmenilo.

Správa prišla, no radosť som nepociťovala. Skôr ma prepadli výčitky. Voči sebe – kvôli tomu, že som to nechala zájsť až takto ďaleko. Bolo mi ľúto tých premárnených dní, tých zbytočne preplakaných nocí a všetkých chvíľ, ktoré som myšlienkami venovala iba jemu. Strata času… inak sa to opísať ani len nedá. Rozplakala som sa o čosi viac a v duchu som si adresovala jedno tiché prepáč.

Vtedy sa niečo zmenilo. Už som viac nechcela to, na čom som tak dlho lipla.

Odložila som telefón a opäť sa pozrela dole na ulicu. Všetko pôsobilo tak pokojne. Fúkal jemný teplý vietor, listy na stromoch sa pohybovali sem a tam, svet si pokojne spal, netušiac, že práve ktosi bdie a má v duši totálny neporiadok i pokoj zároveň. Nikto nemohol vedieť, že sa ktosi práve rozhodol už si viac neubližovať.

Pretože zakaždým, keď som sa rýchlo ozvala späť, ublížila som len sebe. Zraňovala som sa stále dokola, predlžovala som tú bolesť i trápenie. A to všetko len preto, že som naivne verila, že sa niečo raz zmení.

Nemyslím si, že je zlé, ak si želáme, aby nás začal skutočne milovať ten, koho my milujeme nadovšetko. No zlé je na tom trvať večne a nepozerať sa pravde do očí. Zlé je, ak iného milujeme viac ako seba, a tak si tým, že v sebe živíme falošnú nádej, ubližujeme čoraz viac.

pinterest.com

Dokonca nás to zraňuje oveľa hlbším spôsobom ako nezáujem toho, koho milujeme. Aspoň ja som to tak cítila. Vtedy, sediac na balkóne, som mala pocit, že som si za tie mesiace nesmierne ublížila. Každou odpoveďou na jeho správu, každým stretnutím, na ktoré som prikývla a ktoré som vždy, keď odišiel, oplakala.

Už sa viac neozvem…

Zašepkala som do tmy, privrela som oči a pozorovala, čo so mnou toto odhodlanie urobí. Prúd sĺz bol čoraz intenzívnejší a nechávala som mu voľný priebeh, čakala som, kým ustane sám. Telefón mi počas toho zazvonil ešte niekoľkokrát, no v správe boli len otázniky. Bol zvyknutý, že odpovedám hneď, no oddnes už neodpoviem nikdy.

Cítila som, že neplačem od smútku, ale od šťastia. Bola som šťastná, že som sa odhodlala povedať mu nie, odporovať tomu, čo ma tak veľmi láka. Vtedy, v ten večer, som cítila, že som vyhrala sama nad sebou.

Autor: Simona Dullová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi ešte?

Coverphoto: Photo by MAX LIBERTINE on Unsplash

Facebook komentáre