Ešte pred niekoľkými rokmi by som kričala. Volala ťa späť, držala sa ťa ako kliešť a ak by si sa mi predsa len vytrhol, sedela by som tam, kde by sa ma nechal, a čakala. Čakala na teba, kým sa vrátiš a ak by sa tak stalo, začali by sme odznovu. Bola by som vďačná za to, že ti môžem dať druhú šancu. No dnes, dnes to už odo mňa žiadať nemôžeš.

Rokmi som sa zmierila s tým, že práve tí ľudia, ktorým dáme všetko, z nášho života odídu.

Prijala som to, viac sa tomu nebránim ani nikoho neprosím, aby ostal. Necítim sa o nič silnejšia ako predtým. Nemyslím si, že všetko zvládnem sama, a preto s takou ľahkosťou druhých ľudí púšťam. Aj teraz ma to bolí, možno o niečo viac ako kedysi, pretože viem, že nik podobný sa už do môjho života nevráti. Mám to overené. Každý človek nás obohatí aj zraní iným spôsobom.

Nebránim sa tvojmu odchodu, pretože viem, že to tak má byť.

pinterest.com

Dnes ešte netuším, prečo je to tak, ale je mi jasné, že to neskôr pochopím. Po čase na ten dôvod prídem a poviem si, že všetko je tak, ako má byť. Aj napriek smútku, ktorý teraz cítim a ešte neviem, ako si s ním poradím. Je silnejší ako ja, aspoň sa tak tvári a ja po tom všetkom som natoľko zničená, že sa mu už viac nedokážem brániť.

Preto sa mu poddám, úplne celá, a budem čakať, kým odíde. Sám a bez môjho úsilia. Aj to som sa rokmi naučila…

Všetko, čo zo svojho života vyháňame, sa nás drží ako kliešť. A to, čoho sa odmietame vzdať, väčšinou aj tak stratíme.

Pevne dúfam, že to tak bude aj v tomto prípade…

Že si o pár mesiacov poviem, že si musel odísť. Možno príde niekto iný, kto mi dá to, čo si mi ty vzal, alebo možno len potrebujem byť sama, aby som prišla na to, že všetko, čo odišlo spolu s tebou, musím nájsť v sebe…

pinterest.com

Nikomu neverím tak ako životu. Hoci občas bolí a je mimoriadne nepredvídateľný, viem, že sa uberá práve takým smerom, ktorý je pre mňa najlepší. Sama by som od teba totiž neodišla. Nikdy. Skúšala by som to znova a znova, jedna šanca by striedala druhú a ja by som sa nikdy nikam neposunula. Ostala by som uväznená v našom vzťahu, ktorý by ma skôr či neskôr zničil.

Preto som vďačná, že odchádzaš ty, aj keď sa musím prehovárať, aby som nebežala za tebou.

Ale tú chybu už neurobím. Zavriem za tebou dvere, dovolím smútku, aby nado mnou získal nadvládu a potom… čo bude potom, uvidím až neskôr. Avšak som si vedomá toho, že aj keď práve nastal koniec, nič sa nekončí. Čosi nové sa začína a ja dúfam, že to bude lepšie ako to, čo som prežila s tebou. Musí to tak byť… Inak by si neodišiel a nenechal ma samu, iba v spoločnosti tých skľučujúcich pocitov, ktoré ma premohli.

Už si len minulosť. Sám si sa tak rozhodol a ja nebudem protestovať. Nemá to zmysel. A raz prídem na to, prečo.

Coverphoto: Photo by Anthony Tran on Unsplash

Facebook komentáre