Premýšľam, kto to predo mnou práve stojí. Podobáš sa na muža, do ktorého som sa kedysi dávno zamilovala a s ktorým som okrem pekného prežila aj veľa zlého. No ani sama neviem, prečo, napadla mi táto otázka… Kto si? A kde je ten človek, ktorý mi pred rokmi ukradol srdce? Nemôžem totiž uveriť, že predo mnou stojí tá istá osoba… Nechcem sa zmieriť s tým, že som sa kedysi zamilovala do niekoho, kto sa dnes ku mne správa takto.

Črty tváre sa rokmi zmenili, aj tvoja postava zmužnela. No v tvojom hlase už viac nepočujem tóny, ktoré tam boli predtým a ktoré keď započula, zahrialo ma pri srdci. V tvojich očiach už nie je to, čo som tam kedysi videla. Neha, láska, pohľad večného chlapca, nezbednosť, šibalstvo…

pinterest.com

Neverím, že som jediná, ktorej sa to stalo…

Viem, že to už museli prežiť mnohí. Tak obrovské množstvo ľudí si muselo v duchu povedať, že nespoznáva niekoho, koho milovali. Museli sa predsa aj iní spýtať, kam sa podela ich láska, nie? Prosím, povedzte, že áno. Nechcem v tom byť sama…

Chcela by som vrátiť čas. Ak sa dalo, preniesla by som sa o pár rokov vzad do jednej z tých krásnych chvíľ, na ktoré dnes tak rada spomínam. Vieš, čo by som vtedy urobila? Poprosila by som ťa, aby si sa nikdy nezmenil. Aby si zostal rovnaký, taký, akého som ťa milovala. Prinútila by som nás na okamih zastať a sľúbili by sme si, že nech sa stane čokoľvek, my sa nezmeníme a nikdy nezabudneme na to, ako sa to medzi nami celé začalo.

No nikdy som to neurobila. Možno preto, že som si myslela, že to navždy bude rovnaké. Áno, rátala som s tým, že zostarneme a čoraz častejšie budeme riešiť krutú realitu, problémy, ktoré nám život prinesie. Nikdy som nebola rojko večne uväznený vo svojich sladkých snoch. Ale tiež som nikdy nepredpokladala, že ťa raz nespoznám.

Už si niekto iný…

A ja neviem, čo s tým mám robiť. Veď ten muž, môj muž, si ma vždy vážil. Nezabúdal mi prejavovať lásku, nezabúdal si jej prejavy odo mňa „pýtať.“ Nezabúdal sa ku mne pritúliť, nezabúdal mi dať pusu hoci aj v strede ulice.

Dnes si na mňa prehovoril a mnou trhlo, pretože som v prvej sekunde mala pocit, že sa mi prihovoril niekto cudzí. Naozaj som sa zľakla toho, že sa do nášho bytu dostal muž, ktorého nepoznám. Čo však bolo najhoršie, ani pohľad na teba ma neubezpečil v tom, že si to ty… Dlho som ťa skúmala očami a pozerala sa na človeka, ktorý bol na mňa hrubý. A teraz viem, že to nebol ten istý muž, akého som milovala.

Čím to je? Viem, že sa ľudia rokmi menia. Ale ten, koho som ľúbila, by sa nikdy takto nezmenil. Keď som si to uvedomila, chcela som kričať. Na teba… Aby si vrátil späť muža, ktorému patrilo moje srdce.

pinterest.com

Už si niekto iný a ja viem, že toto je koniec. Koniec nás dvoch, našej lásky. Vidíš aj ty namiesto mňa inú ženu? Úplne cudziu? Vlastne to ani nechcem vedieť. No som si istá, že nastal čas povedať si zbohom, kým si títo dvaja cudzinci neublížia natoľko, až… Ja vlastne ani neviem, kým nebude neskoro? Kým sa nestane niečo zlé? Kým ich neovládne nenávisť?

Chcem na teba spomínať ako na muža, ktorého som milovala…

Ale je to ešte možné? Po tomto konci, ktorý teraz prišiel? Roky to bolo krásne, roky sme bojovali a ďalšie roky boli utrpením… A to, bohužiaľ, prevážilo všetko pekné, čo bolo kedysi…

Záhadou je, že ak nám niekto ublíži, v sekunde sa nám z pamäti vymažú všetky krásne spomienky. Prečo je nenávisť silnejšia v porovnaní s láskou? Prečo si nemôžeme pamätať len tie pekné chvíle a tie zlé zahnať kamsi do kúta? Majú nás ochrániť, majú nás vystríhať? Alebo je to len irónia našich životov? Ostať navždy uväznení v spomienkach, ktoré bolia?

Neostáva mi nič iné, iba ti povedať zbohom. Ale vravím to človeku, ktorého som milovala a ktorý miloval mňa. Osobe, ktorú som teraz nespoznala, nechcem na rozlúčku povedať nič. Budem sa tváriť, že do môjho nikdy nepatrila…

Autor: Marína

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Deň, kedy som sa rozhodla byť šťastná

Coverphoto: Photo by Sonnie Hiles on Unsplash

Facebook komentáre