Pár mesiacov dozadu…
Sedela som za notebookom a písala, tak ako teraz, a zase o tebe. Skúšala som všetko… Tak ako si ťa pripomínať a ako na teba zabudnúť. Nefajčím, ale vyfajčila som pár krabičiek cigariet za pár hodín, len kvôli tomu, aby som si ťa pripomenula. A jediné, čo som z toho mala, bolo to, že ma boleli pľúca. No a pri tebe ma bolelo srdce. Párkrát som nešla do školy, na dohodnuté stretnutie a vlastne som nechodila nikam.Jediný, s kým by som niekam išla, si bol ty… Lenže ty si to vždy zrušil. Vždy som ťa pred sebou ospravedlňovala, aj keď som vedela, kde je pravda. Nechcela som ju vidieť. To tvoje „ozvem sa“ sa, vždy skončilo mojimi slzami vpíjajúcimi sa do vankúša.
pexels.com
Myslela som si, že byť sama je to, čo som potrebovala…
Vlastne som sa uzavrela pred každým, všetkých som odmietala, s nikým som nechcela tráviť čas. „Veď on ti za to nestojí, netráp sa kvôli nemu, neplač, zabudni na neho,“ hovorili. Lenže niekedy je láska slepá, dnes to už viem. Kým sa to nestalo mne, tak som nevedela, aké to je ťažké, nechať odísť niekoho, koho miluješ.
Ale dnes viem, že to musím nechať tak, musím odísť a musím nechať teba, aby si išiel svojou cestou. Nie preto, že mi na tebe nezáleží, ale kvôli tomu, lebo mi záleží na sebe. Niekedy si proste musíš uvedomiť, kde sú hranice medzi oddanosťou a zúfalstvom.
Viem, že ti na mne záleží, hovorievaš mi to často…
A ja ti to hovorievam tiež. Ale byť druhou možnosťou už nechcem. Ty si s ňou už niekoľko mesiacov a ja? Ja čakám. Na to, kedy prídeš a povieš mi, že sme už len ty a ja, na to, že ja som tvoja prvá voľba a tam sa tvoje počítanie končí. Lenže ja čakám už dlho a ty sa nevieš rozhodnúť, nevieš si vybrať.
Akoby som bola len hračka, s ktorou sa chvíľu hráš, potom na ňu zabudneš a po čase ju znova nájdeš. Je to kolotoč, z ktorého neviem, alebo skôr nechcem vystúpiť? Len kvôli tomu, lebo by som ti tým ublížila, lebo by som ťa stratila a stratila by som aj kúsok seba. Asi nevieš, že keď si musíš vybrať medzi dvoma, tak vždy jednému ublížiš. Či chceš, či nie, proste to tak je.
pexels.com
Viem aj to, že by ťa bolelo vidieť, ako odchádzam ja…
Naše životy k sebe nepasovali a možno ani nebudú, ale to moje ani tvoje srdce nezaujíma. Nechceš vidieť ani to, ako odchádza ona. Veď vy ste spolu zažili tak veľa, tak veľa pre teba znamená a nechceš jej tak veľmi ublížiť. Viem, že ju ľúbiš, že ľúbiš nás obe.
Viac sa ti prvá neozvem. Bude to ťažké, naozaj. Viem, že ma prepadnú chvíle, keď ti budem chcieť napísať, zavolať. Keď budem chcieť vedieť, aký si mal deň, či si v poriadku. Najhoršie to bude v noci, keď budem chcieť spať, ale myšlienky mi to nedovolia. No viac nebudem tá, ktorá ťa bude nútiť k stretnutiam a k tomu, aby si mi povedal, čo chceš. Nebudem ťa držať nasilu. Uľahčím ti to, už si nemusíš vyberať.
Ja som sa už rozhodla…
Už nebudem tá, ktorá bude čakať, ktorá bude stáť na mieste. Už tu stojím príliš dlho a ty si to neuvedomuješ. Preto robím prvý krok. Otáčam sa čelom k svetu, ktorý mi ponúka tak veľa. Ani nevieš, koľkokrát som už urobila tento prvý krok. Ale vždy, keď si sa ozval, cúvla som k tebe. Pretože som ťa potrebovala. Ale pravdou je, že si ma potreboval ty. A ja som ti vyhovela, z lásky k tebe. No teraz necúvnem, už viac nie!
Začínam kráčať sama, s hlavou hore, s chaosom v mysli a s jazvou na srdci, otvorená svetu, s úsmevom na perách. Viem, že keď budeš chcieť byť so mnou, tak ma dobehneš a budeš za mnou utekať, až kým ma nechytíš. A keď nie, tak pre seba ostaneme len spomienkou. No ja už nikdy nebudem bez slova čakať, či si ma vyberieš.
Autor: Dominika C.
Coverphoto: pexels.com
