„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.

A mal pravdu. Nepokazilo sa nič. Možno sa vtedy len o niečo viac doráňalo jedno srdce, ktoré tĺklo ako o život a stále sa držalo planej nádeje. No okrem toho bolo všetko po starom a vlastne ani o tých jazvách na srdci nemal odkiaľ vedieť.

unsplash.com

Bolesť, ktorú kvôli nim cítime, si až príliš často nechávame pre seba…

Ak niekto o svojej bolesti hovorí, buď je s ňou už čiastočne vyrovnaný, alebo ju zveličuje, pretože dúfa, že si tým získa pozornosť. Možno niekoho urazím, ale je to môj názor. Skutočnú duševnú bolesť – takú, ktorá nás prinúti premýšľať o (ne)zmysle nášho života, totiž musíme pred inými zakrývať a venovať sa jej osamote.

Nevieme a nechceme o nej hovoriť. Pretože ak by sme to, čo cítime, stelesnili do slov, museli by sme sa na to pozrieť z viacerých strán. Stalo by sa to omnoho skutočnejšie, ako keď si žiaľ nechávame výhradne vo svojej duši.

Niekedy sa proste slepo zamilujeme a nevidíme to, čo by sme mali. Čakanie na zázrak, ktorý už po čase nevieme ani zadefinovať, sa stáva každodennou rutinou. Nevieme, na čo presne čakáme, ale nakoľko sme vnútorne tak zdeptaní, pretrvávame v tom. Dúfame, že príde zmena – už akákoľvek, dobrá i zlá – no vieme, že my tej zmeny nie sme schopní.

unsplash.com

A ja dnes už nečakám…

Pretože viem, aké to je návykové a ubíjajúce. Zo dňa na deň som sa stala svojím najväčším nepriateľom, ktorý trpel a zároveň sa tomu utrpeniu nemo prizeral. A to všetko len kvôli niekomu, komu vyhovovalo, že v dôsledku vidiny úprimnej a čírej lásky márnim svoj vlastný život.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Stálo to za to

Neviem, kedy sa to stalo, no prestala som čakať. Na lásku, na vysvetlenia, na to, že sa niekto spontánne spýta, či som v poriadku. Minulosť, ktorú za sebou mám, je hodnoverným dôkazom toho, že na to najkrajšie, čo nás môže postretnúť, sa čakať neoplatí. Buď to príde samo, alebo nikdy. Nikoho nezmeníme a neprinútime ho milovať či správať sa k nám tak, ako si zaslúžime. 

A keď sa to nedeje, čakaním iba stratíme čas. Jedinou možnosťou je odísť a zabudnúť, no ponechať si v srdci bledú spomienku na človeka, od ktorého sme chceli viac, ako nám bol ochotný poskytnúť. Iba vďaka tomu, že úplne nezabudneme, viac neurobíme rovnakú chybu. Pretože aj tí, ktorí nám najviac ublížili, majú v našom živote miesto. Naučili nás viac ako ktokoľvek iný.

Coverphoto: Photo by OSPAN ALI on Unsplash

Facebook komentáre