Chcela som a keď ja niečo chcem, tak to chcem väčšinou veľmi a spravím čokoľvek, aby som to dosiahla. Chcela som teba. Mesiace.. môžem povedať, že pomaly roky. Chcela som len teba a nikoho iného. Chcela som, aby si videl, že ťa milujem tak, ako nikoho. Chcela som aby si cítil, že ty si TEN a robila som všetko. Občas som bola schopná ísť aj proti sebe….
Stalo sa toho veľa. Tak strašne veľa, že občas tomu sama neverím. Toľko vecí, ktoré som si myslela, že nikdy neurobím, ale kvôli tebe som ich urobila úplne ľahko.
Neváhala som ísť proti všetkému a všetkým, len kvôli tebe.
Stratila som nie len hlavu, ale aj samú seba a trvalo mi veľmi dlho, kým sa znova našla. Hľadala som sa v tvojej náruči, ale musela som si uvedomiť, že tam sa nenájdem nikdy viac. Dala som ti kúsky seba a ty si neváhal zobrať si ich, ale nevrátil si nič a ja som zostala prázdna.
Dnes už viem, že tie úlomky zo mňa späť nechcem. Môžeš si ich nechať. Nechaj si každú jednu malú časť, ktorú si mi zobral. Môžeš si ich skúsiť dávať dokopy, keď budeš v noci sám, naštvaný na celý svet, ale už tu nebudem. Už nebudem „zlatko“, ktoré si zavolá taxík a príde za tebou. Môžeš ich dávať dokopy, keď sa budeš práve nudiť, alebo sa nebudeš mať ku komu pritúliť. Alebo sa s nimi môžeš pokojne hrať, presne tak, ako si sa často krát hral aj so mnou.
Si ten, ktorý ma spravil tak silnou ale aj slabou zároveň. To naše nekonečné naťahovanie sa a nerozhodnosť, ma vyčerpali a ja tu stojím unavená. Som unavená z nekonečných otázok. Z opušťákov. Som unavená z premýšľania a analyzovania toho, či ťa ešte stále ľúbim a či si ty niekedy ľúbil mňa. Som unavená z toho, že sa hrám na FBI, aby som zisťovala, či náhodou nemáš aj inú v zálohe. Som unavená sama zo seba, z teba, z nás…
Tak dlho to trvalo, kým ma omrzelo byť smutná. Nebaví ma ani fajčiť jednu cigu za druhou a už vôbec ma nebavia nezmyselné opíjačky kvôli tebe, ani nočné stretnutia, kedy sme sa ľúbili, ale tá “láska” nejak vždy zmizla spolu s východom slnka. Vždy prežila len v tme a svetlo ju zabilo.
Je to presne ako si napísal naposledy:
„Naše cesty sa už dávno rozišli, len my sa ich snažíme zase spojiť, ale nemá to zmysel. Daj za mnou bodku a pohni sa ďalej.“
Možno si si myslel, že si touto správou spasil svet, ale mýlil si sa. Ja to viem už dávno. Neraz som sa pohla ďalej. Naše cesty sa rozišli.. nie raz.. ani nie dvakrát, ale nejakým spôsobom sa vždy za ďalším rohom skrížili. Vždy sme sa zase stretli a nevedeli sme si povedať nie.
Teraz som však unavená. Unavená z toho, že beháme stále dokola a naháňame jeden druhého v nádeji, že sa to zlepší. Nezlepší. A je to pravda, ktorá bolí, ale musela som si ju priznať. Vina je v nás oboch. Možno sme ešte nedospeli do štádia, aby sme si vedeli lásku vážiť. Možno sme unavení obaja a možno je to úplne jednoduché a my naozaj nemáme byť spolu.
Sme ako dva živly. Ako oheň, ktorý spaľuje a ako voda. Aj oni sa navzájom zabíjajú.
A posledné mesiace si ma zabíjal. Neskutočne. Zabíjali sme sa navzájom. Ja teba tým, že som ti hovorila pravdu, ktorá ťa bolela a ty mňa práve naopak tým, že si nehovoril nikdy nič.
Som unavená a potrebujem pauzu. Jej dĺžku však už nedokážem odhadnúť. Povedal si, že sa mám pohnúť ďalej a ja ťa poslúchnem. Nemám záruku, že ma nepredbehneš a nepočkáš za ďalším rohom, ani že sa nestretneme na ďalšej križovatke. Osud sa s nami hrá čudnú hru, ale ja verím, že sa vždy stane len to, čo sa má stať.
Odchádzam od teba….vlastne nemám od koho, lebo ty si už odišiel….
