Vždy som si myslela, že to, čo dám, sa mi aj vráti. Verila som, že ak ľuďom ukážem, že pri nich stojím za každú cenu v každej situácii, dokážu to oceniť. A tak som tomuto presvedčeniu podriaďovala svoj život. Vážila som si iných a aj za ich chybami som sa snažila nájsť príčinu. Dúfala som totiž, že každý z nás prišiel na tento svet s dobrým úmyslom v srdci, a ak náhodou dotyčný práve žiadne dobro nekonal, obhajovala som ho.

Bola som si istá, že je to len jeho obrana. Reakcia na niečo, čo zažil, čím si prešiel a doposiaľ nenašiel žiaden iný spôsob, ako sa s tým vysporiadať inak než tak, že si okolo seba postavil múr a v rebríčku svojich hodnôt zastával absolútne prvenstvo. 

pinterest.com

Takto som si sama pred sebou obhajovala niekoho sebectvo. Drzosť, pretvárku, falošnú masku, chladnokrvnosť a áno – aj do neba volajúcu hlúposť. V hlave som si spriadala možné scenáre, čím všetkým si musel dotyčný prejsť, že je dnes z neho človek, ktorý sa nespráva férovo. Verila som, že dobro na svete ešte zostalo, no jediné, čo bolo skutočné a čo na tomto svete naozaj zostalo, boli moja fantázia a naivita. 

Pretože nie každý je ako ja… 

Nie každý zástava rovnaké hodnoty.
Nie každý vidí v ľuďoch ľudí.
Nie každý si praje, aby sme všetci našli svoje šťastie.
Nie každý sa pozerá na to, či náhodou niekomu neubližuje.
A nie každý si myslí, že dokáže zachrániť všetkých, ktorí jeho pomoc potrebujú. 

Keď sa na toto obdobie spätne pozriem, mám pocit, že som si životy iných ľudí vážila viac ako ten svoj. Nerobilo mi problém niekoho zachrániť na úkor seba. Trápila som sa pre cudzie nešťastie, hoci mňa sa to nijako netýkalo. Dotkli sa ma neprávosť a krivdy páchané na iných. 

Až som si raz uvedomila, že zabúdam žiť svoj vlastný život. Nedokážem spracovať to, čo sa deje mne, pretože si robím starosti kvôli nešťastiu iných. Môj život šiel do úzadia a doslova som dýchala pre tých, ktorí mne nedokázali venovať ani len myšlienku, nieto ešte chvíľu svojho času.

pinterest.com

Prišlo to potichu a samo… 

Jednoducho toho bolo na mňa dosť. Neviem, či ten stav poznáš. Máš chuť sa rozkrájať, aby si stihla všetko a zachránila všetkých, v hlave musíš spracovať niekoľko myšlienok súčasne, pretože ak by si ich vnímala jednu po druhej, nikdy by sa tento kolotoč neskončil. Spánok je krátky a mimoriadne ľahký, usmievaš sa minimálne alebo len z povinnosti. A potom príde moment, kedy všetko zahodíš za hlavu a povieš si, že nemôžeš donekonečna byť tá milujúca a starostlivá iba ty, lebo ťa to začína ničiť. Pretože si už zachránila toľko ľudí, no keď si to potrebovala ty, záchrana nikdy neprišla… 

Dnes svoj život vníma inak. Už ani nemusím premýšľať nad tým, komu venujem svoj čas, myšlienky alebo energiu. Jednoducho som sa dostala do stavu, kedy si seba vážim viac než druhých. Milujem stále rovnako. Snažím sa, aby som sa nikoho nedotkla. Ak viem, že ma pomoc nič stáť nebude, rada pomôžem.

Ale už sa chránim nejakými mantinelmi. Všetko je odtiaľ – potiaľ. Proste som pochopila, že ľuďom stačí naozaj málo na to, aby vycítili, koho môžu využiť a použiť. A to ja viac nechcem. Dnes už viem, že ak si seba nebudem vážiť ja, nemôžem to čakať ani od druhých.

Coverphoto: Photo by Ali Pazani on Unsplash

Facebook komentáre