Myslím si, že vieš, že to viem. Myslím si, že každá jedna lož, čo vychádza z tvojich úst, je niečo ako naše verejné tajomstvo. Obaja vieme o čo ide, ale tvárime sa, že realita je to, čo spolu vytvárame a nie to, čo sa za tým skutočne skrýva. Pri každej tvojej obhajobe že „je to len kamarátka“, mi zovrie hruď, ale ty to nepoznáš. Chcem ti veriť. Naozaj. Vždy keď sa správaš zvláštne, ospravedlňujem ťa tým, že si unavený, alebo jednoducho nemáš svoj deň. Popritom tuším. Dokonca viem.

Viem to vždy, keď sa nečakane zdržíš. Keď na teba na ulici máva cudzia žena. Keď odchádzaš do inej miestnosti vybaviť si „svoje záležitosti“. Keď sa usmievaš pre mňa z nepochopiteľného dôvodu a potom sa zháčiš a tvoj úsmev mizne ako lusknutím prsta.

Viem… že vieš… že to viem. Viem že ma bozkávaš s týmto vedomím. Viem, že ma sním dvíhaš na ruky a hovoríš mi že som láska tvojho života. Viem, že ma sním ukladáš na posteľ a viem, že keď sa so mnou miluješ, hruďou ti pulzuje bolesť. Z nás. Z teba.

Viem, že rozumieš tomu prečo plačem. Viem, prečo kričíš, že nenávidíš moje slzy. Viem, že sú tvoja zhmotnená vina a ty to vieš tiež. Viem, že odchádzaš, lebo sa na ne nedokážeš pozerať.

Viem, prečo zúriš, keď hovorím s inými mužmi. Viem, že vieš, čo muži robia. Akí sú. Viem, prečo svoj hnev otáčaš proti mne. Je to jednoduchšie, ako hnevať sa na seba.

Je jednoduché obviniť niekoho iného z vlastných hriechov.

Viem, že vieš, že ťa milujem a že každý deň bojujem s tým, čo bude ďalej. Viem, že to nemôže trvať večne. A desím sa dňa, keď sa naša malá fraška roztriešti na kúsky.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo si nechceme priznať, že je koniec

Viem, že vieš, že by si ma mal nechať ísť, ale viem aj to, že to nedokážeš. Si sebec a svojím chorým spôsobom ma miluješ tiež. Potrebuješ ma, tak ako ja potrebujem teba. Obaja vieme, že sa bez seba budeme musieť učiť žiť odznova. Lenže láska niekedy nestačí. Už ti viac nevládzem „veriť“. Už nedokážem podávať dýku do ruky vlastnému vrahovi. Deň za dňom. Stále dookola. Som ako fénix. Pri chvíľke blaha, ktoré mi dokážeš dať, vstávam z popola znova a znova, len aby si ma mohol opäť ničiť.

Už ti viac nevládzem veriť. Pretože pomaly prestávam veriť v seba. Keď skúmam svoju strhanú tvár, jedna časť môjho ja veľmi dobre vie, že ak ti neuniknem, zlomíš ma tak, že už nebudem schopná vstať.

Som takmer rozhodnutá, no ty prídeš a uprieš na mňa vystrašené oči. Na chvíľu zaváham. Na chvíľu, ale z hĺbky svojej duše. Uvedomuješ si, že to končí a že všetky kulisy a naučené frázy môžeme odložiť bokom. Stojíš tam ako malé dieťa a v očiach sa ti lesknú slzy. Tebe, ktorý neplače. Priznám sa, že ma to láme, trhá na kúsky za živa, ale už ti viac nevládzem veriť…

Učím sa žiť, učím sa cítiť a snáď sa raz naučím znova milovať.

coverfoto: www.bknpk.com, foto: www.weheartit.com

Naša nová kniha je už dostupná v predpredaji priamo TU.

Titul vychádza 9.3.2018

Facebook komentáre