Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Bageta a kofola v mojej obľúbenej krčme. Vieš, ja ani neviem, kedy sa z toho stalo niečo kúzelné. Niečo, za čo by som bola ochotná dať všetko, čo mám. Bola… lebo dnes je to už inak.
pinterest.com
Láska je krásna vec.
Je to najkrajší pocit na svete. A tá naša bola naozaj čarovná. Milovala som každé jedno ráno, lebo som vedela, že keď sa prebudím, prvé, čo uvidím, budeš ty. Milovala som ti robiť raňajky. Milovala som každý chvíľu s tebou a ten pocit, že toto bude trvať navždy, lebo tak sme si to sľúbili.
Tak sme si robili obrovské plány do budúcna, lebo sme naozaj verili, že svet, ktorý si budujeme a ktorý patrí len nám, stojí na naozaj pevných základoch a nič ho len tak nenaruší.
Milovala som pocit, že som milovaná. Bolo to skutočné, reálne a úprimné. Verila som ti každé slovo a viem, že si aj každé jedno myslel vážne.
Tak dlho som hľadala niekoho, na koho sa budem môcť spoľahnúť.
Nie si dokonalý. To som nečakala, ale ja som ťa milovala aj s tvojimi chybami a ty mňa aj spolu s mojou neskutočnou tvrdohlavosťou. Mali sme všetko, o čom veľa ľudí sníva. Šťastie na dosah ruky, lásku na celý život.
Niekto tam hore však zjavne zamiešal naše karty inak. Asi má s nami iný plán a v niektorých životných situáciách jednoducho nemá cenu oponovať životu. Treba sa jednoducho zmieriť s danou situáciou a skúsiť z nej vyťažiť čo najviac.
Láska ale nestačila…
Pamätám si slzy v tvojich očiach v momente, keď si bol nútený si to priznať aj ty. V momente, kedy si si aj ty musel uvedomiť, že nech sa snažíme, koľko chceme, proste to už ďalej nejde.
pinterest.com
Život nás zaviedol do slepej uličky a neexitovala spoločná cesta von. Pamätám si, ako sa pýtal, kedy sa to stalo. Kedy sa z toho krásneho my stalo ty a ja?
Ja som však odpoveď nepoznala. Tieto vec sa nedejú z večera na ráno, ale nevedela som si vybaviť moment, kedy sme sa odcudzili. Nevedela som prísť na to, prečo sa to stalo. A ako sa to mohlo stať.
Či je to touto spoločnosťou a dobou, v ktorej žijeme?
Ako je možné, že láska nestačí? Že aj keď tam je, ale ty cítiš, že už musíš ísť. Cítiš, že domov, ktorý si si s niekým budoval, už viac nie je to, čo býval. Nič nie je také, aké to bolo kedysi.
Všetko je presne tak, ako sme si to naplánovali, ale možno nám v tej honbe za tým všetkým niečo uniklo. Asi to najdôležitejšie… Sám život. Dodnes neviem, kde sa stala chyba. Živo si však pamätám na bolesť, ktorú som musela prekonať a ísť ďalej, aj keď už bez teba.
Bolo to, ako keby sme sklamali našu lásku.
Akoby sme jej nevenovali dosť času. Mala som pocit, že sa každý z nás venoval len sám sebe a na to „my“ sme nejako pozabudli. Ani jeden z nás neobviňoval toho druhého… Ako by aj mohol?
Museli sme sa pohnúť vpred. Muselo to byť bez trápnej frázy „budeme kamoši,“ lebo ja som veľmi dobre vedela, že to by nešlo. Potrebovala som pokoj. Dnes už neanalyzujem, prečo sa to stalo. Nepýtam sa, ako je to možné.
Roky s tebou som si uchovala ako krásnu spomienku na niečo, za čo budem vďačná do konca života. Teba si v pamäti uchovám ako človeka, na ktorého budem vždy spomínať s láskou…
Coverphoto: Photo by Tiago Felipe Ferreira on Unsplash
