Kedysi dávno bolo na tomto svete dievča, ktoré neverilo v nič pekné. Bolo príliš sklamané, doslova sa bálo čo i len vyjsť von, pretože prestávalo dúfať, že ho tam môže čakať niečo príjemné. Zanevrelo na ľudí, lebo si chcelo pred nimi chrániť svoju utrápenú dušu…
Milovalo, no nebolo milované. Chvíľu si to myslelo, ale potom vždy prišla rana. Práve od človeka, od ktorého by to čakalo najmenej.
Tento článok píšem preto, že viem, že sa v mojich slovách nájde mnoho žien alebo dievčat. Takmer každá z nás si musí lásku odplakať, kým príde na to, že predtým o láske nemohlo byť ani reči. Tých, ktorým sa pripletie do cesty ich vysnívaný muž hneď na prvýkrát, je veľmi málo… My ostatné si musíme prejsť niekoľkými trpkými skúškami, kým sa presvedčíme o tom, že milovať má ešte stále zmysel.
unsplash.com
Boli dni, kedy som ľutovala, že som niekomu dala svoje srdce…
Ak by sa dalo, vzala by som tie dni späť a radšej by som ich prespala. Bola som zamilovaná do muža, ktorému som dokázala prepáčiť všetko. Klamal ma, zraňoval ma, nesprával sa ku mne práve najlepšie, no ja som si nedala povedať. Všetky kamarátky, ktoré ma od neho odhovárali, som zo svojho života vyhodila. Nechcela som počuť pravdu, o ktorej som skalopevne tvrdila, že pravdou nie je, a hnevala som sa na každého, kto si dovolil povedať krivé slovo na muža, ktorého som sa odmietala vzdať.
No raz to predsa len prišlo. Musela som to vidieť na vlastné oči, aby som sa prebrala a dokázala si priznať, že tadiaľto cesta nevedie. Ten pohľad si pamätám dodnes a pocit, ktorý ma zaplavil, taktiež. Videla som ho v kaviarni s cudzou ženou, držali sa za ruky a on jej rozprával niečo, na čom sa ona hrozne bavila. Vyzerali ako šťastný pár, ktorý nič nedokáže ohroziť. Zohratá dvojka, ktorá sa miluje.
A ja som tam len stála a nedokázala tomu uveriť…
V tej chvíli sa mi zrútil svet, podlomili sa mi kolená. Myslela som si, že toto je môj koniec. Rýchlo som odtiaľ zbabelo ušla skôr, ako si ma on všimol, a doma som mu zbalila všetky jeho veci. Keď sa vrátil, opäť to chcel hodiť na mňa, prekrúcal, vyhováral sa, vraj som paranoidná a nenormálne žiarlivá. No ja som vedela, že jeho už vo svojom živote viac nechcem.
A dlho, naozaj veľmi dlho som tam nechcela ani nikoho iného. Prešli roky, kým som sa naučila opäť niekomu veriť. No aj pri ňom ma čakalo rovnaké sklamanie ako predtým. V tej chvíli vo mne niečo odumrelo. Viera v ľudí, viera v lásku.
A potom prišiel on…
Nie, nebol to príbeh ako z rozprávky. Začiatky boli poriadne ťažké, pretože ja som vtedy vo svojom živote nikoho nechcela. Musel sa snažiť, musel mi dokázať, že sa oplatí opäť niekomu otvoriť svoje srdce. No predsa len to šlo… Pomaly, ale isto som si musela priznať, že som opäť zamilovaná až po uši. A keby len to. Dokonca som pochopila, prečo sa to všetko predtým muselo stať. Začínala som chápať, prečo som musela tak dlho čakať, prečo som musela byť toľkokrát zranená.
Teraz cítim, že sme si my dvaja súdení. Ak by som ostala po boku niekoho iného, nikdy by som nestretla muža, s ktorým som teraz tak veľmi šťastná. Navzájom si prejavujeme lásku každý deň a všetci naokolo nám závidia. Musím povedať, že ak by som si mohla vybrať, absolvovala by som to znovu. Všetky tie sklamania a noci plné bolesti. Stálo to za to…
Autor: Anonym
Coverphoto: pexels.com
