Bolo to zvláštne obdobie. Z oblakov som spadla na tvrdú zem a dlho som ani nechcela nájsť odhodlanie postaviť sa. Kvôli tebe… Kvôli tomu, že som si nechcela pripustiť, že ty a ja pôjdeme každý svojou cestou. Nevidela som v tom zmysel, taký život som nechcela. Bez teba… Nemôžem povedať, že som o teba bojovala, ale aj tak ma to stálo dosť síl. Bojovala som sama so sebou. Viem totiž, že o lásku sa bojovať nesmie, pretože je to zbytočné. Ja som ti moje city „iba“ prejavovala. Dávala som ti ich najavo vždy, keď na to bola príležitosť.
Urobil si zo mňa inú ženu. Ako na začiatku, keď láska bola čerstvá, hriala pri srdci, ponúkla mi prísľub šťastného života a priam dýchala dobrodružstvom aj pokojom, tak aj na konci… Vtedy to už ale bolo iné. Ja som bola iná. Sama som neverila, ako sa jeden tak krásny cit dokáže pretransformovať na čosi, čo ma vnútorne zožiera a všade navôkol šíri iba chlad, neistotu a beznádej.
pinterest.com
Spočiatku som nám chcela dokázať, že ja takúto lásku zvládnem. Vieš, ak sa žena zamiluje, skutočne zamiluje, vtedy je zo seba ochotná vydolovať maximum. A ja som to robila. Chcela som, aby si vedel a cítil, že máš vedľa seba niekoho, na koho sa môžeš vždy spoľahnúť. Niekoho, na koho môžeš byť hrdý a môžeš o ňom rozprávať len v superlatívoch. Niekoho, kto ťa prijme takého, aký si, a nebude ti vyčítať tvoje chyby. Chcela som byť dokonalou partnerkou, neskôr manželkou a matkou tvojich detí.
No chcieť občas nestačí…
Keď sa to začalo lámať a realita sa ani zďaleka nezhodovala s mojimi predstavami, uzavrela som sa do seba. Akoby som nechcela do sveta vyslať nič, čo by neskôr mohlo byť použité proti mne. Aby sa nič z toho, čo urobím, cítim alebo poviem, neminulo účinku. Lebo to v láske bolí najviac… Keď milujeme, no ten druhý neuchopí našu lásku adekvátnym spôsobom, nevšíma si ju alebo sa jej dokonca zľakne.
Bolo to zvláštne obdobie… Vtedy, keď som si začala pripúšťať, že ty nie si ten, s kým prežijem šťastný život. Lebo tak som si ho po tvojom boku predstavovala – ako šťastný. Verila som, že nech sa nám prihodí čokoľvek, my nedovolíme, aby to od nás odohnalo šťastie.
No stalo sa. Predsa len som tomu čelila tvárou v tvár. Priznala som si, že my dvaja k sebe nepatríme, a ničilo ma, keď som si predstavila, že raz budeme patriť k niekomu inému. Ja som nechcela žiadneho iného. Bola som len tvoja. Telom i dušou. A tiež ma desila možnosť, že ty raz nájdeš svoju polovičku, ktorá ti poskytne možno aj menej citov ako ja, no napriek tomu ju budeš milovať a budeš s ňou šťastný.
Toto ma privádzalo do zúfalstva. Skutočnosť, že môžem urobiť čokoľvek, aj tak je to všetko stratené. Fakt, že milujem najviac, ako vládzem, a viem, že aj tak to nestačí…
pinterest.com
Postupne som sa zmierila s tým, že to už iné nebude…
Že ty už iný nebudeš. Konečne som sa s tým zmierila. Konečne som nešla proti sebe a nedúfala som, že sa niečo zmení. Prijať to ma stálo mnoho síl. Mnoho nocí, počas ktorých som nebola schopná ničoho iného, len premýšľať. Zaháňať opojné predstavy, že stále ležíš vedľa mňa a ráno, keď sa zobudíme, budeme dokonale šťastní. Nebude medzi nami panovať prázdno, ja nebudem zatrpknutá, zmätená a sama… Týmito predstavami som najprv zaháňala realitu a strach. Strach z toho, čo bude. Je to tak zvláštne, no naozaj ma dokázala upokojiť len myšlienka na niečo, čo sa nikdy nestalo a ani sa už nikdy nestane.
A dnes… Dnes odvtedy uplynulo už niekoľko rokov. A osud mi ťa pripomenul. Už nepatríš k môjmu životu, už nechcem aby si bol jeho súčasťou. Prijala som to. Zmierila som sa s tým, že táto láska nebude večná. A dnes som pochopila dôvod.
Neviem, či som si ťa len idealizovala alebo si predtým bol… Iný. Spomínam si na teba ako na muža, ktorý bol stelesnením mojich snov, ktorý by mi dokázal dať všetko, čo od lásky potrebujem. No teraz, keď si sa mi postavil do cesty, som nerozumela, ako som ťa mohla kedysi tak veľmi milovať. Z ideálu sa stal niekto, kto je protikladom toho, čo od života chcem. Správaním, vyžarovaním, slovami… Nechápala som, prečo mi práve tento muž ukradol toľko času, myšlienok a citov.
pinterest.com
Už viem, že my dvaja sme k sebe patriť nikdy nemali…
Si spomienkou, ktorá nie je živá. Premýšľam o jej reálnosti a utvrdzujem sa v tom, že aj keď som si kedysi nevedela predstaviť život bez teba, teraz som si istá, že najlepšie, čo sa mi mohlo stať, je, že sa to medzi nami skončilo. Zaplavil ma pokoj. Už nemám pocit straty. Viem, že si odísť mal, pretože muža, akým si dnes, som ja nikdy nechcela.
Možno mi ťa odcudzil čas, možno to, že si práve ty zo mňa urobil inú ženu. Trochu chladnú, viac premýšľajúcu než cítiacu, schovávajúcu si všetko, čo prežíva, hlboko v sebe. No už nie si tým mužom, ktorého som milovala. Zostal v minulosti tak ako moja láska k tebe. A som si istá, že ak by sme spolu predsa len skončili, táto tvoja premena by ma ničila. Vzdaľovali by sme sa od seba a to by ma bolelo omnoho viac ako to, čo už máme za sebou.
Niektoré lásky nám totiž dajú iba prísľub. No nedajú nám skutočnosť. Niektoré lásky sú tu nie na to, aby nám skrášlili život. Ale aby nás naučili pustiť sa niekoho, koho nevediac prečo milujeme. Ukážu nám, že aj keď pri rozlúčke s niekým ukrojíme kúsok zo seba, stále môžeme žiť ďalej. Zmenení a zmätení. Miestami stratení, chvíľami bojazliví. No napriek tomu, že je to koniec dvoch ľudí, nie je to koniec nás samých.
Coverphoto: Photo by Patrick Malleret on Unsplash
