Nikdy viac… Dve slová a koľko bolesti sa v nich skrýva. Skladajúc svoje srdce dohromady som pomaly zisťovala, že ma najviac bolí to, čo sa už nikdy nestane. Skončilo sa to. Bodka… Neboleli ma spomienky ako také… Ale skutočnosť, že sa viac nezopakujú. Bolelo ma to, že viac už s ním neprežijem ani sekundu. Že všetko, čo sme spolu zažili, zostalo v pazúroch minulosti, a všetky tie okamihy si už do prítomnosti neprenesiem. A v neposlednom rade – že už nikdy nič neprežijem práve s ním.

Slzy sa vpíjali do vankúša a ja som chtiac-nechtiac trpko prijímala skutočnosť, že už žiadna láska nebude taká ako táto. Že už žiaden muž nebude ako on. Ubíjalo ma to. Chcela som to zažiť opäť. S ním. A to už nebolo možné.

unsplash.com

No odvtedy už prešiel nejaký ten čas…

A ja som si čo-to odsmútila. Mesiace uplynuli, slzy vyschli, hlava si to v sebe usporiadala a srdce sa zahojilo. Po bolesti zostala už len spomienka v podobe jaziev, ktoré sa scelili akurát natoľko, aby sa mi prestali nonstop pripomínať, no zároveň boli pre mňa varovaním. Varovaním pred tým, aby som do niečoho podobného nevhupla znovu.

Tak je to totiž správne. Za ten čas, čo som nemala chuť nič nové prijímať a potrebovala som si len v sebe utriediť všetko, čo som prijala predtým, som na niektoré veci radikálne zmenila názor. Muselo sa stíšiť všetko naokolo, aby som konečne počula seba. A keďže ten najhlučnejší element už v mojom živote nebol prítomný, konečne som to dokázala.

A pochopila som, že už podobný vzťah vôbec nechcem…

Že tak, ako som si predtým priala, aby som to prežila znovu, si teraz prajem, aby som to nikdy viac nezažila. Pochopila som, že táto láska nebola vyvážená. Áno, bola magická. Priam tajomná. Návyková, intenzívna a impulzívna. Bola to láska silná. Silnejšia než čokoľvek iné, čo som dovtedy prežila. Ale bola som na ňu sama. Navzájom sme o sebe nepremýšľali rovnako.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chcem byť s tebou

On na tej mágii nechcel stavať nič skutočné, ja áno. On sa len zamiloval do toho, čo medzi nami vzniklo, ja som milovala i to, čo by mohlo vzniknúť neskôr. On miloval výlučne prítomnosť tejto lásky, ja aj budúcnosť. Tak potom prečo… Prečo by som to chcela prežiť znovu? Prečo by som si mala priať, aby muž, ktorý príde po ňom, bol presne ako on? A prečo by mi malo byť ľúto, že už nič podobné nezažijem?

unsplash.com

V tom, že už žiaden muž nebude ako on, máš úplnú pravdu…

A vieš, prečo? Pretože aj ty už budeš iná žena. Asi sa ti teraz zdá nepredstaviteľné, že si raz niekoho nájdeš. Ale ono to časom príde. A vtedy zistíš, že už vzťahy vnímaš inak. Áno, budeš milovať. Áno, niečo tej láske aj obetuješ. No už tým nezničíš seba. 

Pochopíš, že je rozdiel horieť láskou a celá v nej zhorieť. 

A potom si povieš, že už takého muža, ako bol on, ani nechceš a nebudeš rozumieť tomu, prečo si na ňom kedysi tak veľmi lipla. Pri myšlienke, že už žiaden muž nebude ako on, nebudeš cítiť smútok, ale úľavu. Už budeš vedieť, že viac si takého muža do svojho života nepritiahneš. Už si konečne dovolíš aj inú lásku. Takú, ktorá ti nezoberie seba.

Coverphoto: Photo by Pasha Chusovitin on Unsplash

Facebook komentáre