Odkedy som zostala sama, zvykla som si na dovtedy úplne neznámu vec – chodila som von len tak. Osamote, bez cieľa a nikam sa neponáhľajúc. Túlajúc sa mestom som počúvala len vlastné myšlienky, ktoré boli mnohokrát až príliš úprimné, ale to som presne potrebovala. Úprimnosť. Už žiadnu lož, ktorá by ma na chvíľu upokojila, vzala ma za ruku a zaviedla niekam, kde len budem poslepiačky hľadať neexistujúce šťastie. Prechádzajúc sa ulicami a sledujúc iných ľudí som si konečne mohla dopriať to, čo mi s tebou tak veľmi chýbalo. Okamih, ktorý bol pravdivý, nikým a ničím neprikrášlený a v neposlednom rade… Bol len môj. Bol len o mne.
V ten podvečer som objavila omnoho viac, nielen súčasnú chvíľu, ktorej opojnosti som sa nikdy nevedela nabažiť. V ten podvečer, ani sama neviem prečo, som pochopila som jednu vec. Skutočne nenachádzam vysvetlenie, prečo sa to stalo až vtedy, po snáď tisícikrát, čo som osamote vyšla do ulíc. Bol to úplne bežný deň, ničím sa nelíšil od stovky ďalších, aké som prežila dovtedy.
unsplash.com
V ten podvečer som pochopila, že smútok, ktorý som kvôli tebe cítila, bol na niečo dobrý…
Aj napriek tomu, že som sa ho kedysi tak veľmi chcela zbaviť.
Aj napriek tomu, že som sa s ním vtedy nechcela zmieriť.
Aj napriek tomu, že mi len pripomínal, že hoci ja milujem teba z celého srdca, ty mi žiadnu lásku opätovať nedokážeš.
Aj napriek tomu, že ten smútok bol dôkazom, že to, čo som ja nazývala láskou, bola z tvojej strany len hra.
Áno, vtedy ma to bolelo. Dokonca som sa chvíľami pristihla pri tom, ako si vravím, že musím len vydržať. Prečkať tie dni, kedy ty nevieš, čo ku mne cítiš, a ak v sebe kúsok citu predsa len nájdeš, nedokážeš to prejaviť spôsobom, ktorý je pre mňa prirodzený. Bolo to obdobie, na ktoré som ešte donedávna nespomínala rada. Zanechalo v mojom srdci horkú dochuť, v mysli množstvo otázok a aj na ďalekú budúcnosť vrhlo čierny tieň.
No až vtedy som pochopila, že sa to muselo stať…
Premýšľam nad tým, ako by asi vyzeral môj život bez tejto životnej etapy, a v podvedomí pocítim strach. Nechcem, aby vyzeral inak, som si istá, že lepší byť ani nemôže. Nie. Nechcem sa ho vzdať. A keďže som si istá, že je taký skvelý práve vďaka tomu, čím som si prešla, musím uznať, že predsa len si ma urobil šťastnou. V momente, keď smútok za tebou odznel.
A ja som sa nadovšetko snažila smútok tak veľmi zaháňať. Zabudla som však, že to, čo je v nás, nikdy nezaženieme. Smútok si môžeme racionálne vysvetliť, môžeme ho prijať a vliať do seba nádej, že ak ho my sami nebudeme prikrmovať a utápať sa v ňom, raz začne slabnúť až odíde úplne.
Smútok bol signálom, že ešte stále dokážem niečo cítiť.
Smútok mi pripomínal, ako veľmi dokážem milovať.
Smútok, ktorý sa pomaly odplavil z hlbín mojej duše, mi dnes ukazuje, na čo si mám dať pozor.
unsplash.com
A tak ti patrí moje ďakujem…
Ďakujem ti za to, že si ma nemiloval, pretože ak by som zostala s tebou a cítila by som sa milovaná, nikdy by som nedosiahla veci, na ktoré som hrdá teraz.
Ďakujem ti za všetky chvíle, kedy si ma nechal osamote iba s otázkami na perách, ktoré som sa bála vysloviť nahlas, no naučili ma, že na tie najdôležitejšie otázky si musíme odpovedať sami.
Dnes viem, že som ten smútok musela cítiť. Pretože inak by som sa nikdy nerozhodla stať sa slobodnou a čakala by som na zmenu, ktorá by nikdy neprišla. Pretože mi smútok pomohol mnoho vecí pochopiť a ja vďaka nemu viem, aký vzťah už nikdy nechcem. Pretože by som to dnes nebola ja, ale stále to dievča, ktoré sa bojí otvoriť oči, ak stojí tvárou v tvár pravde. Dnes som už len vďačná. Za smútok, za teba… Hoci práve ty si bol tým, ktorý ho do mojej duše vniesol.
Niektorí ľudia nám dajú najviac, ak od nás odídu.
Coverphoto: Photo by Ilona Panych on Unsplash
