Možno nikdy nebudem na správnej ceste bez teba. Možno ty si tá správna cesta. Možno si vždy bol. Sen, ktorý sa nemal splniť. Teraz už viem, že to nebola moja vina. Nemohla som zmeniť tvoje rozhodnutie. Jednoducho sme neboli dosť silní na to, aby sme bojovali za to, čo medzi nami bolo.

Dnes, po všetkých tých veciach, ktoré som urobila, už viem, že ma nemôžeš milovať. Ty si urobil veci, ktoré ti už ja nedokážem odpustiť.

Asi sme tak mali skončiť. Vziať si do života tie pekné spomienky nielen jeden na druhého, ale aj na tie pocity, ktoré nás spájali.

Sami sme sa tak rozhodli…

pinterest.com

Možno neskôr, po pár ďalších chybách, si to uvedomíme. Možno potom ešte bude správny čas pre nás. A možno to potom urobíme inak. Ale želám si, aby ten čas neprišiel. Pretože viem, že ťa znovu stratím. A nechcem znova stratiť samu seba. Nevieš si predstaviť, ako dlho som sa hľadala. Aj tak som už nenašla tú, ktorou som bola. Našla som iba tieň bez duše krčiacej sa v tieni. Tieň bez vlastného názoru, tieň silnej ženy. Áno, bola som silná, ale až teraz som pochopila, že skutočne silná dokážem byť jedine s tebou.

Je to hrozné, keď si predstavím, že už neexistuje tá bytosť, ktorou som bola bez teba.

Je to desivé vedieť, že ťa jednoducho potrebujem, bez ohľadu na to, ako ďaleko si. A viem, že už nikdy nebude deň, kedy mi prestaneš chýbať. Chcem ťa späť, pretože ťa potrebujem. Ale zároveň nechcem, lebo viem, že ťa znovu stratím. Jedinou možnosťou je nestratiť ťa. Ale to nezávisí len odo mňa. Dôležité som sa už naučila: čo do môjho života nepatrí, to v ňom neostane. Ale to, čo do môjho života patrí, to nikdy neodíde. Teraz to už viem.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pre všetky, ktoré veria

Už druhý rok stojíš medzi dverami. Nemôžeš urobiť krok odo mňa, ani krok ku mne. Ani jeden z nás sa nepohol, hoci si to obaja nahovárame. Stále stojíme na tom istom mieste tam, kde sme sa opustili. Ale pravdou je, že ma hnevá, že to takto skončilo, lebo stále máš to najlepšie zo mňa.

Prečo ma nedokážeš pustiť?

Prečo napriek všetkému vždy ochotne dobehneme za tým druhým, keď to potrebuje? Prečo nevieme žiť jeden bez druhého? Toľkokrát som si myslela, že je koniec. Ale nikdy neprišiel. Už začínam veriť, že ani nikdy nepríde. S tebou to nie je ružové, ale žiť bez teba je stokrát horšie.
Asi je čas rozhodnúť sa. Či ostaneme, alebo odídeme. Ale nikto z nás nemôže urobiť rozhodnutie za toho druhého.

Možno sme iba dvaja, čo sa mali stretnúť, aby sa naučili ľúbiť…

pinterest.com

Ostaneme cudzincami aj potom, čo sme prežili? Možno teraz sme dostali šancu to zmeniť. Máme šancu, ktorá sa nezopakuje. Ale skôr mám pocit, že sa opakuje príliš často.

Sme obeťami bludného kruhu, ktorí sa nezastaví, kým sa nerozhodneme inak. Ak budeme stále dookola opakovať svoje rozhodnutia, ostaneme navždy v tomto momente. A to nechceme… alebo áno? Máme ešte na to silu?

Život nás bude stále skúšať, až kým si nebudeme istí tým, čo cítime, tým, že vieme, čo je pre nás najlepšie. Iba my môžeme zmeniť svoj osud. Inak ostaneme tým najlepším, čo sme nikdy nemali.

Ale vieš, bez teba je to ťažké…

Pretože ty si ten, ktorého si želám na Vianoce a na narodeniny.

coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre