Stretli ste sa už niekedy so situáciou, kedy zúrite, pretože máte pocit, že vám život neponúka vôbec nič? Ale potom príde deň, kedy máte viac, než ste vôbec schopné prijať? Viem, ono to teraz možno znie ako podtitulok filmu „Znovuzrodenie“ s Leonardom DiCapriom. No vôbec nechcem, aby ste si predstavovali nejakú hru o život, v ktorej musíte skoliť trojhlavého draka, aby ste prežili. Chcela som sa s vami podeliť o niečo, po čom mnohé z vás ešte len túžia.
Alebo na druhej strane obdivovať tie, ktoré to už získali.
A to je tendencia vážiť si maličkosti. Tendencia uvedomiť si, aké vzácne je to, čo máme. A kým sme. Keď každá z nás nadobudne tento pocit, som si viac než istá, že sa so situáciou, o ktorej som písala na začiatku, bude stretávať viac než často. A preto som sa neustále pýtala samej seba: „Kto ti dokáže ponúknuť vzácnejšie maličkosti ako ľudia?“
A či už chceme, alebo nie, skoro vždy dospejeme k názoru, že to skrátka skutočne nikto nedokáže lepšie. Pretože keď nezáleží na ľuďoch teraz, tak kedy potom? Možno to človek pochopí, až keď je v záverečných dňoch svojho života. Nebeží sa naposledy povoziť vo svojom drahom aute, neobjíma svoj diplom, ani si nezaplatí najluxusnejšiu dovolenku pri mori. Jednoducho chce byť s ľuďmi a myslieť na všetky tie maličkosti, vďaka ktorým bol šťastný – je to prirodzené. Preto som sa to naučila aplikovať v každodennom živote.
Ale to isté platí aj vo vzťahoch…
Často hľadáme chyby tam, kde vôbec nie sú, len preto, že sa nám náš vzťah nezdá dosť dobrý alebo mu niečo chýba. A preto, mnohokrát, keď sa zamyslíme, zistíme, že možno skutočne stačí byť len pozornejšou, vďačnejšou a usilovnejšou, aby sa niečo zlepšilo. Neverili by ste, ale naozaj to funguje. Je to nákazlivé a nie nadarmo sa hovorí: „Čo vyžaruješ, to priťahuješ.“
Od začiatku vzťahu s mojím partnerom som sa snažila nájsť tú maličkosť v každej bežnej veci. Ďakovala som za to, že mi vždy napísal, keď prišiel v poriadku do práce. Ďakovala som, keď mi kedykoľvek spravil čaj, česal mi vlasy… Naučila som sa ďakovať aj za jeho ďakujem a výsledkom toho všetkého bolo, že to začal robiť aj on. Verte či nie, ale podvedomie, že je niekto vďačný za to, čo pre neho robíte, vás naučí všímať si maličkosti a ďakovať za ne rovnako intenzívne.
Začal sa tešiť za každý ranný bozk, ďakoval mi za raňajky. Za to, že som upratala, za to, že ho inšpirujem… Možno to boli pre mňa úplne bežné a prirodzené veci, ktoré do vzťahu náležite patria… Ale ten pocit, že si to všimol a bol vďačný, ten ma donútil robiť tieto veci častejšie, s väčšou láskou a pokorou. A samozrejme, rovnako to bolo aj v opačnom prípade.
Naozaj nikto z nás nie je dokonalý…
No máme možnosť zlepšovať sa a v rámci možností na sebe pracovať. A často ide práve len o to – naučiť sa všímať si maličkosti. Rozdávať ich, byť pozornejšími a v neposlednom rade za ne ďakovať. Skôr či neskôr sa vám to určite vráti. A práve vtedy, keď ste odhodlané odísť, nič vás nenapĺňa a možno vám váš partner nedáva všetko, čo chcete, pretože vlastne ani neviete, čo to je, pokúste sa aplikovať práve toto. Nebrať všetko ako samozrejmosť.
Prijímať nielen radosti, ale aj starosti. Byť láskavejšími a pozornejšími ženami.
Pretože… Často človek túži po dokonalosti namiesto toho, aby sa tešil z ruží, ktoré kvitnú priamo pod jeho oknami.
Ps: Ďakujem ti „R“, že ma neustále inšpiruješ – maličkosť moja.
Autor: Renáta Čanecká
Coverphoto: pexels.com
