Pozerám sa do zrkadla a skúmam tú ženu, ktorá odtiaľ na mňa hľadí… Koľko stôp si na mne zanechal? V očiach vidím sklamanie, utíchajúcu bolesť aj túžbu žiť. V prepadnutých lícach je badať známky mesiacov, kedy som nemyslela na svoje potreby. Nejedla som, nespala som… Všetko šlo bokom. Všetko, čo sa týkalo len mňa… A tak tu stojím s kamenným výrazom a uisťujem sa, že takto láska vyzerať nemá…

Nemá život deliť na moje a tvoje potreby, ktoré sa navzájom bijú. Nemalo by ísť čosi na úkor niečoho iného. Malo by sa to dopĺňať. Malo by…

unsplash.com

No v tomto prípade tomu tak nebolo…

Hľadím na seba a študujem každý záhyb svojej tváre. Mám pocit, že som to neurobila tak dlho – zdá sa mi to ako večnosť, čo som pozornosť upriamila len na seba. Nik a nič okolo mňa, iba moje srdce, ktoré rytmicky bije, len jedna duša, ktorú nič nerozptyľuje a cíti nekonečný pokoj. Iba ja a nik iný. Žiadne falošné „mám ťa rád“, žiadne dotyky, za ktorými bola len túžba, no nijaké stopy po skutočnej láske. Iba ja a pravda, ktorú prijímam a ani kúsok z nej si neprikrášľujem.

Zvláštne, ako ma teraz prázdnota napĺňa. Akoby bola niečím, po čom som dlho túžila, no opak je pravdou. Bála som sa jej… Bála som sa, že budem sama. A dnes – dnes je mojou najlepšou priateľkou, ktorá sa za nič neskrýva, nič nepredstiera a ukazuje mi prítomnosť presne takú, aká je. Na rozdiel od muža, ktorého odtlačky teraz pozorujem na svojej tvári.

Zanechal si na nej veľa stôp, hoci si ma nikdy neudrel…

Už mnou nelomcuje hnev, netrápi ma sklamanie ani ma nesužuje ľútosť. Viem, že to takto muselo byť. Iný koniec si teraz, po tom všetkom, ani neviem predstaviť. Prázdnou mysľou, ktorú nič nerozptyľuje, samovoľne behajú všakovaké spomienky na nás dvoch a ja im dávam voľnosť. Presne tú si totiž zaslúžia ako ony, tak i ja. 

Na pery sa mi derie len jedno slovo. Prepáč. Prepáč, ktoré šeptom vyslovím odrazu v zrkadle a viem, že nič úprimnejšie z mojich úst doposiaľ nevyšlo. Potrebujem odpustenie ako soľ. Musím si odpustiť všetko to, čo som vo vzťahu s tebou na mne napáchala.

unsplash.com

To, že mi raz zlomíš srdce, som tušila… 

Ale nepomohlo mi to. My ženy sme jednoducho také… Dokážeme láske obetovať všetko – občas aj samy seba. Vieme pre lásku schovať svoju intuíciu do kúta a vôbec sa k nej neotáčať. Vieme milovať tak, že potláčame bolesť, ktorá zároveň s touto láskou vzniká. No nie je to navždy. Aj neopätovaná láska, tak ako všetko na tomto svete, má svoj vymedzený čas…

A teraz sa časy zmenili. Dni plynuli a zo mňa sa stal niekto iný. Žena, ktorá sa nebojí vzťahov, no pristupuje k nim s oveľa väčšou opatrnosťou. Ľahkovážnosť a ružové okuliare ku mne dnes už nepatria. Nechávam ich tam, kde som zanechala i teba. V spomienkach na časy, kedy som síce milovala, no nechal si ma v tom samu.

Autor: Kristína K.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Najlepší priateľ

Coverphoto: Photo by Anna Tarazevich on Unsplash

Facebook komentáre