Najhoršie, čo človek môže urobiť, je to, ak sa rozhodne zostať na mieste. Vo výhľade má odbočku vpravo i vľavo, cesta pred ním je tiež akási iná, a to ho vyľaká. Pozrie sa pod svoje nohy a bojí sa urobiť čo i len jediný krok. Má obavu z toho, že čosi na tej starej ceste bude musieť zanechať. Hoci mnohokrát ide o niečo, čo ho ťaží a možno i zraňuje. No predsa len ostáva na tom istom mieste…

Strach z nepoznaného mu nedovolí vykročiť. Pripúta ho k zemi, k tomu miestu, kde už stojí tak dlho. Možno tam na neho prší, fúka ľadový vietor, no on sa ani nepohne.

Neurobí tak, pretože mu v tom bráni strach.

pinterest.com

Bojí sa nepoznaného, bojí sa toho, že niekde inde zažije ešte niečo horšie, ako je to, čo prežíva teraz. A tak sa rozhodne to ani nevyskúšať. Radšej nikam nevykročí. Predsa len… Veď jediná istota je neistota, ktorú má teraz.

Niekedy sa ocitneme v situácii, kedy sa nám totálne zastrie zrak. Nevidíme možnosti, ktoré nám život ponúka, nechceme sa obzrieť okolo seba, pretože sa bojíme, že tam na nás číha ďalšie nebezpečenstvo. Nemáme odvahu zbaviť sa niečoho, čo nás trápi, sužuje alebo nám to ubližuje, lebo si začíname namýšľať, že nám už nič lepšie nebude ponúknuté. Bojíme sa, že toto je to jediné, čo si zaslúžime, a preto v sebe ani nenájdeme odvahu priať si niečo iné.

A čo je najhoršie… Bojíme sa, že sa niečo skončí a my to už nikdy nenadobudneme späť. My ľudia sa totiž tak veľmi obávame koncov, že sa zubami-nechtami držíme aj toho, čo nám ubližujeme. Prečo to však robíme? Prečo sa bojíme púšťať zo svojho života veci, ktoré nám už doslúžili? Prečo sa fixujeme na niečo alebo na niekoho, kto už v našom živote jednoducho nemá svoje miesto?

Musím ťa ale poopraviť. Nič sa nekončí…

Možno máš ten pocit, ale naozaj sa nekončí vôbec nič. V našom živote nastane koniec iba raz. A to vtedy, keď sa skončí náš život samotný. Predtým však môžeme hovoriť o nových príležitostiach, nových začiatkoch, pocite oslobodenia, odpútania sa od niečoho starého. Alebo ak chcete… o stratách. Je to len uhol pohľadu, nič viac.

Verím ale, že v našom živote panuje dokonalá rovnováha. Ak o niečo prídeme, o chvíľu niečo dostaneme. A to, či je tá chvíľa skutočne len chvíľou, alebo sa predĺži na niekoľko rokov, je len na nás.

pinterest.com

Ak stratíme jednu osobu, neskôr príde iná a možno nám konečne dá to, čo od iných chceme. Ak stratíme prácu, zdravie alebo hocičo iné, je to znamenie. Znamenie toho, že si musíme lepšie premyslieť, ako so svojím životom chceme nakladať, a je potrebné si stanoviť priority.

Niekedy neuškodí, ak sa ocitneme na úplnom dne. Z nejakého dôvodu sme sa tam ocitnúť mali a museli. A potom už len stačí popremýšľať nad tým, prečo sa to stalo. Čo sme robili zle, či sme nešli sami proti sebe, či nám náhodou nebolo z rúk vytrhnuté niečo, čo nám ubližovalo a my sme sa toho silou-mocou odmietali vzdať.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nový rok, nový začiatok

Nekončí sa nič… Niečo nové sa začína.

Tak hlavu hore a neboj sa vykročiť. Veď už predsa nemáš čo stratiť a ver mi… Ak dlho zostaneš na jednom mieste, život začne premýšľať nad tým, ako ťa odtiaľ vykopnúť. Ak to neurobíš ty, urobí to on v podobe ďalšej katastrofy, len aby ťa konečne prinútil trochu sa hýbať.

Pretože od toho tu sme… Aby sme sa hýbali, aby sme sa neustále niečo nové učili. Aby sme uverili, že zatiaľ sa nič nekončí, ale otvárajú sa nám „iba“ nové príležitosti. Nie preto, aby sme sa báli, že čo ak o niečo prídeme, čo ak už nikdy nedostaneme nič lepšie.

Každý má presne toľko, koľko si myslí, že si zaslúži, tak sa neboj snívať.

Autor: Mery Špániková

Coverphoto: Photo by Artem Kovalev on Unsplash

Facebook komentáre