Keď som bola malá, verila som. Verila som na zázraky. Dokonca aj na šťastné konce, ktoré sa diali iba v rozprávkach. Žila som v domnení, že na tomto svete existuje dobro a všade vôkol nás sa nachádzajú iba milujúci ľudia. Takí, ktorí majú srdcia zaplnené tou najčistejšou a najúprimnejšou láskou. Tí, ktorí poznajú porozumenie, nehu, láskavosť… Ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, aký zlý je skutočný svet. Ako som postupne rástla, začala som spoznávať krutú realitu…
Prenádherná rozprávka pre mňa v okamihu skončila. Stačil jeden jediný moment. Prvý pád, prvé sklamanie, prvá zrada či prvá láska. Bolo to pre mňa ako priame narazenie na stenu, ktoré mohlo skončiť jedine pádom a nie zrovna šťastným záverom. Postupom času prichádzalo viac a viac tvrdých nárazov, ktoré mi postupne ukazovali, že život nie je ani zďaleka prechádzka ružovou záhradou.
pinterest.com
Prišla som na to, že pokiaľ sa nevzchopím a nezačnem bojovať, tak ma to zničí…
Nič z toho by som neprežila bez boja. Skrátka, pokiaľ sa ja sama nepostarám o svoje šťastie, tak to nikdy nikto iný nespraví za mňa. Prišlo uvedomenie si vážnosti situácie. Nasledovalo mnoho a mnoho ďalších skúšok, z ktorých sa vykľuli doživotné lekcie.
Prichádzali noví ľudia, ktorí striedali tých starých, ktorí postupne, ale o to s väčšou istotou odchádzali. Znovu som čelila neznámym výzvam na prežitie. Nemala som odkiaľ tušiť, kedy prídu životné skúšky. V ktorom momente ma zastihnú práve nepripravenú a zaboria sa mi hlboko do môjho krehkého srdca.
Práve do toho, ktoré už bolo unavené, sklamané, zničené a nevládalo ďalej…
Pomaly prestávalo veriť, a to úplne všetkému a všetkým. Snažilo sa príliš. Verilo do poslednej sekundy, že sa všetko obráti na dobré. A tak som sa viacerým ospravedlnila aj tisíckrát, pretože som si bola vedomá svojho nesprávneho činu. Iným som zas nezvládla povedať ani jediné slovo na rozlúčku.
A takto som sa stále dookola snažila o nemožné. O niečo, čo bolo dávno stratené, aj keď ja som stále dúfala. Nemá najmenší význam bojovať o niečo, čo je už dávno ukončené. Niektoré veci netreba riešiť a na niektorých ľudí už viac nemôžeme myslieť. Nie je správne snažiť sa o nemožné.
pinterest.com
V danej chvíli je to už bezvýznamné…
Treba to nechať odísť a ísť ďalej. Kráčať s hlavou vztýčenou a cítiť v sebe hrdosť. Postupne dostaneme na všetko odpoveď. O pár rokov si na to spomenieme už s úsmevom na tvári. Či už chceme, alebo nie, skutočnosť je taká, že aj najmenšia drobnosť v našich životoch sa deje pre niečo.
Bolestivé konce sú skryté za nové a lepšie začiatky. Dnes, napriek všetkému, čo som v živote prežila, a aj napriek tomu, čo ma ešte len čaká, si dovolím povedať, že stále verím. Verím v šťastne konce a v zázračne chvíle. Skutočne viem, že také ešte stále existujú. Počas života sa nám postupne odhaľujú a niekedy ich dokonca aj prehliadame.
Ale skôr či neskôr zistíme, že v skutočnosti aj tie zlé veci boli nakoniec tými dobrými…
Obrátili sa na lepšie. Všetko, čo sa stalo a ešte sa len stane, musí zohrať veľmi dôležitú úlohu v našich životoch. A tak verím na šťastie. Pretože práve ono nás nikdy neopustí. A to ani v tých najhorších časoch. Len nie vždy nám dáva pocítiť svoju prítomnosť. Ale o to viac nám ju dokazuje v momentoch, ktoré stoja za to. V tých správnych momentoch.
Ono tak trošku tuší, kedy je ten správny čas na to, aby zasiahlo. Život ma skutočne naučil jednu vec. A to, aby som sa nikdy nevzdala. Za žiadnych okolností. Raz si každý z nás uvedomí, aký je skutočne šťastný za úplne všetko, čo nám život ponúkol a ľudia predviedli.
Preto neľutuj a nevyčítaj, ale radšej za všetko celým svojím srdcom ďakuj. Uvedom si, že dýchaš. Že v každej jednej minúte máš možnosť zastaviť sa, povedať si, že stačí. A následne obrátiť svoj život smerom k lepšiemu. Jediná daň, ktorú si to vyžaduje, je odvaha, dôvera, vytrvalosť a viera. Je len na tebe, za čo si odhodlaný bojovať a či vďaka lekciám nájdeš odpovede na život.
Autor: Júlia Kotianová
Coverphoto: Photo by Henri Pham on Unsplash
