Viem aké to je, zlatko, žiť vo svete, ktorý Ti pripadá ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady. Viem, aké to je, keď nevieš kto je na tom horšie. On – „na hlavu“ postavený svet, alebo Ty – zmätená žena, ktorá si aj napriek nepriazni osudu snaží plniť svoje sny a túžby a hľadá si aspoň malý kúsok miesta pre seba. Pod slnkom. Oázu kľudu a pokoja.

Miesto, kde z Teba opadnú všetky krivdy, bôle a starosti.  Miesto, ktoré Ťa bude napĺňať neopísateľným šťastím. Takým veľkým, až budeš mať pocit, že Ťa roztrhne na kusy. Na milión malých čiastočiek voľne si poletujúcich vo vesmíre.

Viem, aký je to pocit, keď sama sebe niečo sľúbiš a nedarí sa ti to splniť. Viem, že si niekedy pripadáš, ako keby si bola milión ráz obohranou gramofónovou platňou, ktorá každú chvíľu vypovie službu…

Viem, aké to je ráno vstať nasilu z postele ubolená nielen telesne, ale aj duševne, a napriek tomu ísť do práce. Do tej práce, ktorá je úplne mimo Tvoje záujmy, toho, čo ťa baví a napĺňa, toho, čo chceš aj nechceš. Viem aké to je, keď pracuješ so znechutením a každé dve minúty hypnotizuješ hodiny a nevieš sa dočkať, kedy sa ďalší úmorný deň skončí.

pinterest.com

Viem, aké to je, keď si chceš naplno vychutnať voľno a plánuješ si výlet, no nakoniec sa zmôžeš len na to, aby si ležala v posteli a spala a zbierala sily na ďalšie dni v peklom zaváňajúcej práci.

Viem, aké to je zlatko, keď sa na niektorých miestach a v niektorých situáciách správaš účelovo, aj keď sa Ti to hnusí a je Ti zo samej seba na vracanie.

Viem, aké to je, keď sa smeješ na tom, čo Ti v skutočnosti smiešne nepríde, alebo ľahostajne mykneš plecom nad niečím, čo Tebe, Tvojej duši, Tvojmu ja, ľahostajné nie je. Len Ty vieš, prečo si sa rozhodla nasadiť si pred svetom, tak ako mnohí iní pred Tebou, masku, na ktorú si pravidelne maľuješ tak trochu pokrivený úsmev a snažíš sa, aby Tvoje oči neodkryli Tvoje skutočné ja.

Viem, aké to je zlatko, keď Ťa opustí, nechá samu pár ľudí na ktorých Ti záležalo, tak naozaj záležalo a myslela si si, že sa na nich môžeš spoľahnúť presne tak, ako sa oni vždy mohli spoľahnúť na Teba.

Viem, aký je to pocit, keď sa pomaly ani nevládzeš nadýchnuť, lebo si myslíš, že Ti srdce vytrhli z hrude, pomleli v mlynčeku na mäso a zahodili do koša nesplnených túžob, v ktorom ho už nikdy nenájdeš.

Viem, aké to je, keď si myslíš, že žiadny správny muž neexistuje, že všetci tí dobrí, verní, nesebeckí „správňaci” sú vyhynutým druhom presne tak isto ako dinosaury. Viem, aké to je drahá moja, keď všetkých chlapov hádžeš do jedného vreca, aj keď vieš, že to nie je zrovna dobrý prístup a že tým vlastne škodíš sama sebe.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prepáč, ale tentokrát je to o mne

Viem aké to je, keď si na hranici depresie a máš pocit, že nič v Tvojom živote nedáva zmysel a preklínaš deň, keď si sa narodila. Lebo si tá najosamelejšia bytosť na planéte Zem, aj keď okolo Teba denne prejde stovka ľudí. Lebo Ťa nikto nechápe. Ani Tvoji najbližší. Lebo nevyzeráš tak, ako chceš vyzerať. Lebo všetko, čo robíš, dopadne zle, aj keď to robíš s najlepšími úmyslami. Lebo máš pocit, že iní sú lepší ako Ty a hlavne majú lepší a krajší život. Všetko majú lepšie a vlastne… No a čo?! Tebe je to už aj tak jedno. Tebe je to už ukradnuté. Pretože nevládzeš…

Ach, zlatko moje. Ani nevieš ako veľmi Ti rozumiem. A určite nie som jediná. Preto, práve preto Ti tu teraz nebudem hovoriť (aj keď je to neodškriepiteľný fakt), že takýmto peklom si aspoň raz v živote prešla každá z nás a že každá z nás horela tak veľmi, až zhorela na popol a trvalo veľmi dlho, kým sa začala znova budovať. Kým začala znova budovať svoje úžasné staronové ja.

pinterest.com

Viem, že teraz, v tejto chvíli, Ťa to nezaujíma. Viem, že teraz sú akékoľvek motivačné a pravdivé vety zbytočné. A preto drahá moja „iba“ dúfam, že si prečítaš tieto riadky a že k Tebe prenikne pochopenie. Lebo práve to Ti chcem dať. Odovzdať Ti ho z celého srdca.

Nech sú tieto riadky objatím odo mňa pre Teba. Chcem, aby si vedela, že je tu niekto, kto rozumie tomu, čo prežívaš. Chcem, aby si vedela, že nie si sama. Chcem, aby si vedela, že verím. Verím, že všetko zlé, horšie, najhoršie, sa raz zmení na dobré. Na to najlepšie. Chcem, aby si vedela, že verím, že nastanú lepšie dni. Pre Teba, pre mňa, pre všetky, ktoré sme roztrhané na kusy. Zlomené. Unavené z cirkusu život.

No čo je najdôležitejšie, chcem aby si vedela, že verím v Teba! Pretože viem. Viem, že niekedy musíme zhorieť na uhoľ, aby sme mohli vstať z popola ako fénix. Aby sme sa mohli zrodiť znova. Tak krásne nové, tak krásne staronové…

S láskou a vierou v Teba

Tvoja Bookletka

coverohoto: pexels.com

Naša nová kniha o ženskom svete, ženskej sile a vzťahoch, Úlomky Ženy 2, je už dostupná aj s venovaním priamo u nás – TU.

Facebook komentáre