Už ani nemám silu nenávidieť sa za to. Pretože áno, aj touto fázou som si prešla. Predchádzala jej etapa, ktorá nemala konca a počas ktorej som cítila len nekonečný smútok. Myslela som si, že sa to nikdy nepretne, no to som ešte netušila, že sa smútok pretaví do nenávisti voči mne samej. Krehká nostalgia s tak výraznou silou bola vystriedaná pocitom hnevu, vďaka ktorému som voči sebe cítila toľký odpor… Vyčítala som si, že mu neviem povedať dosť. Že aj napriek tomu, že tu už nie je, ja nedokážem zabudnúť a zanechať za sebou aj lásku, ktorá ma nikam nedoviedla.

A po nenávisti prišla zasa beznádej… Neviem, čo bolo horšie a čo lepšie. Dá sa z toho vlastne niečo vybrať? Nie, musela som si to len odžiť. Precítiť, dovoliť, aby to nado mnou na menšiu či väčšiu chvíľu prevzalo moc.

unsplash.com

A dnes? Dnes ma už neovláda žiadna emócia, pretože lásku, aj keď zlomenú, zničenú a pošliapanú jeho egom, nedokážem označiť za emóciu. Láska je čosi viac. Je vo mne, je mojou súčasťou a ja sa pomaly učím rešpektovať ju, hoci mi stále trpko pripomína, že ani zďaleka nie som za vodou…

Ešte stále totiž milujem…

Milujem, aj keď to už nechcem.
Milujem, aj keď som ani polovicu lásky nikdy nedostala späť.
Milujem, aj keď ma za tento cit vysmial.
Milujem, akoby to bol jediný dôvod môjho bytia.
Milujem, hoci to nikam nevedie.
Milujem, aj keď je to pre mňa trápením.
Milujem, ale neviem sa tomu vzoprieť.

Viem, že by som k nemu nemala nič cítiť…

Viem to. Už dlho predtým, ako som v sebe našla silu tento vzťah ukončiť, som si bola istá, že láska k tomuto človeku mi len ublíži. Ale srdcu sa rozkázať nedá. Tomu môjmu, ktoré si tak skalopevne ide za svojím, určite nie.

A ja už nemám silu priečiť sa mu. Nechávam ho a dávam mu čas, aby sa raz samo rozhodlo, že takto to už ďalej nechce. Nemôžem sa s ním pretekať v tvrdohlavosti. Nemôžem ísť proti nemu aj ja. Musím ho len prijať také, aké je, aj keď to občas vyzerá, že si zaumienilo strpčovať mi život.

unsplash.com

Milujem, ale už si to nevyčítam… 

Pretože sú ľudia, ku ktorým cítime lásku, hoci to už nechceme. A takí nás naučia najviac… Tak už len čakám a prijímam všetko, čo si pre mňa osud prichystal. Raz sa to skončí a toto obdobie sa stane len spomienkou, ktorá mi bude večne pripomínať, že viac nemôžem nástojiť na vzťahu s niekým, kto ma nemiluje. Viac už nemôžem čakať, že sa muž zmení a začne ku mne cítiť to, čo ja.

Veď po tejto skúsenosti už viem, že srdcu sa rozkázať nedá. Tak ako ja neviem prestať milovať na povel, tak ani mňa nebude milovať niekto, koho si lásku tak veľmi prajem.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Našla som spomienku

Coverphoto: Photo by Hannah Skelly on Unsplash

Facebook komentáre