Ahoj… Možno sa ti to bude zdať ako klišé, ale viem, ako sa cítiš. Pravdepodobne mi neveríš, pretože si tieto slová počula už mnohokrát vyslovené z úst ľudí, ktorí to nemysleli vážne. Chceli ti dať len najavo, že si ťa vypočuli, a museli niečo povedať, pretože ticho sa v týchto chvíľach vníma naozaj všelijako. Ale chcem, aby si vedela, že mne veriť môžeš.

Nepíšem to preto, aby som ťa upokojila a zahnala moje či tvoje rozpaky. Viem, aké to je, keď sa z posledných síl niekomu vyrozprávaš a očakávaš, že ti povie aj niečo iné ako: To prejde… Malo sa to stať… Viem, ako sa cítiš… Bude lepšie, uvidíš…

pinterest.com

Tieto frázy z duše neznášam. Je to len slovná vata, po ktorej siahame vtedy, keď nevieme, čo povedať. Je to niečo ako slovíčka „vlastne“ či „akože“. Vyberieme si ich z našej slovnej zásoby vo chvíľach, kedy potrebujeme viac času na to, aby sme našli tie slová, ktoré nám nie a nie prísť na rozum. 

Myslím si, že vieš, o čom teraz píšem…

O tých momentoch, kedy sa súrne potrebuješ niekomu vyrozprávať, ale vzdáš to skôr, ako s tým začneš. Lebo po toľkých skúsenostiach ti je jasné, že by to bola len strata času. Nič viac. Nijako by ti to nepomohlo. Nik by ti nerozumel a nič by sa nezlepšilo. 

Práve naopak… Bolo by ti ešte horšie, pretože skutočnosť, že ťa nik nechápe, by ťa ešte viac obklopila pocitom samoty. Poznáš to, že? Ten pocit, keď rozprávaš a rozprávaš, niekedy aj celé hodiny, ale jednak to zo seba nevieš poriadne dostať von a jednak tie slová k tomu, kto ťa počúva, neprenikajú.

Poviem ti, prečo je to tak…

Ak chceme niečo pochopiť či vcítiť sa do niekoho kože, musíme prežiť to isté čo on. Do bodky… Inak sa nás jeho príbeh alebo skúsenosť nedotkne. Jednoducho tie miesta na duši, ktoré má rozjatrené on, máme my bez akýchkoľvek poranení. Necítia bolesť, pretože nemajú dôvod ju cítiť. A hoci o kúsok ďalej sa aj v našej duši nachádza miestečko, ktoré možno krváca alebo je zjazvené, nevieme inú bolesť precítiť tak, ako o nej rozpráva niekto druhý.

pinterest.com

Tieto chvíle predstavujú ďalšiu životnú skúšku. Niekedy omnoho väčšiu ako je tá, ktorou sme si museli prejsť a o ktorej teraz chceme rozprávať. Len ťa prosím, neviň druhých za to, že ti nerozumejú. Nepochybuj o vašom priateľstve, o pute, ktoré tam predtým bolo a teraz máš pocit, že sa pretrhlo…

Je to prirodzené a iné to ani nemôže byť.

Občas musíme na všetko ostať sami – len ty, tvoja bolesť a spoločnosť myšlienok, ktoré nik nevie zastaviť ani usmerniť. V živote každého z nás sa niekedy vyskytne obdobie, kedy máme pocit, že na nás spadla ťažoba celého sveta. Kedy sa naše trápenie zväčšuje každým dňom, kedy rastie priamo úmerne s chvíľami, počas ktorých nám nik nerozumie, pretože nezažil rovnakú bolesť ako my.

Niekedy musíme ostať na všetko sami a obklopiť sa prázdnotou, ktorá nás ubíja. Tieto momenty sú potrebné práve na to, aby sme konečne venovali čas a pozornosť sami sebe, aby sme našli odhodlanie popremýšľať nad tým, aký život máme viesť.

Nik sa znovu nenájde a nenarazí na tú správnu cestu, ak je vôkol neho hluk a cudzie hlasy. Práve ticho je nápomocné, ak naša duša krváca a potrebujeme si premyslieť, akým človekom sa po tejto skúške chceme stať…

Autor: Edita Mesárošová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Občas prázdno

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre