Stojím ako prikovaná a nestačím sa čudovať. Tohto človeka už nepoznám, hoci spolu niekoľko rokov žijeme. Nie je to tá osoba, do ktorej som bola bezhlavo zamilovaná, kvôli ktorej som bola ochotná aj dýchať.

Dnes je všetko inak a práve som si uvedomila, že o láske už nemôže byť ani reč. Ide o zvyk, ktorý sa stal závislosťou…

Nemyslím si, že som jediná. Viem, že na podobný problém natrafí minimálne raz za život každý človek. Jednoducho raz príde deň, kedy stojíte zoči-voči niekomu, koho ste milovali a zrazu… zistíte, že niekto taký už neexistuje. Je preč a namiesto neho je tu človek, ku ktorému vôbec nemáte blízko, necítite k nemu nič a bojíte sa to vysloviť nahlas. Dúfate, že sa všetko vráti späť, bude to také, aké to bolo predtým, no zároveň viete, že je to klamstvo. Klamstvo, ktorým len míňate čas a zraňujete každého, koho sa to týka, vrátane vás.

Tá priepasť medzi nami…

pinterest.com

Premýšľam nad tým, kedy sa to celé začalo. Kedy nastal ten zlom, ktorý vedie ku koncu nás dvoch – nášho spoločného života. Prišiel náhle? Zakrývala som si pred tým oči? Ignorovala som to? Spomínam si len na jeden moment, ktorý ma bude mátať ešte poriadne dlho, kým sa z tejto (ne)lásky poriadne nevyliečim, kým sa z toho nestane minulosť, ktorá už nebude bolieť.

Ležala som na posteli, slzy mi tiekli po lícach a oči som upierala do prázdna. V ten deň som si uvedomila, že koniec je bližšie, ako si myslím. V ten deň som prišla na to, že moja vysnívaná budúcnosť s tebou je len moja predstava a nikdy to nebude realita. Presne v ten okamih sa mi zosypal celý svet. Mala som chuť kričať a dostať zo seba von to zúfalstvo, ktoré mi trhalo dušu, no namiesto toho som len ležala, neschopná slova a pohybu.

Ťažké rozhodnutia vedú k novým, krásnym koncom.

Trvalo mi polroka, kým som sa s tým zmierila. Kým som pochopila, že iná cesta ako odchod tu nie je, že ďalšia šanca už bude zbytočná. Raz to tak či tak príde a ja len plytvám časom, odďaľujem niečo, čo sa jednoducho musí stať. Viem, že dnes ťa už nepoznám. Si niekým iným a možno som sa zmenila aj ja. Možno sme sa zmenili obaja a to je práve dôvod, prečo musíme ísť od seba.

Už to jednoducho nie sme MY…

pinterest.com

Vždy som sa bála rýchlych koncov, ráznych krokov a momentov, ktoré sú definitívne. No zároveň som si istá, že len čo to urobím, uľaví sa mi. Aj napriek tomu, že to bude ešte dlho bolieť. Občas totiž úplne zbytočne lipneme na ideáloch, ktoré sa nikdy nestanú skutočnými. Bojíme sa dať za vzťahom definitívnu bodku, vysloviť posledné slová na rozlúčku… a to len preto, že máme strach zo samoty a z neznáma.

Radšej zostávame tam, kde nám nie je dobre, a dúfame, že sa to časom samo zlepší, aj keď je viac ako očividné, že to zlepšenie už nikdy nepríde. Presvedčili sme sa o tom hneď niekoľkokrát. Je to smutné, ale život je aj o koncoch. Bolestivých, strastiplných, neistých… ale je to tak. Nikdy nič nové nemôže prísť, ak sa bojíme zahodiť niečo, čo nám už neprináša potešenie, čo nás viac zraňuje, ako drží nad vodou.

Nebojme sa ukončiť vzťah, ktorý už prestal spĺňať svoj účel. V každom životnom období, v každom veku. Chce to len odvahu. Ale už dlho sa vraví, že odvážnym šťastie praje…

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Muž, ktorého hľadám