Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.
Kedysi bol vzťahový život iný. Možno to bolo dobou, v ktorej sa veľmi nenosilo hovoriť o svojich problémoch. Tie sa potichučky zametali doma pod koberec, aby si susedia nič nevšimli, pretože rozchod, či skôr rozvod, bol akousi verejnou potupou. Na jednej strane to prinášalo aj veľa nešťastia – ľudia žili vo zväzkoch, ktoré ich vnútorne ničili a po čase sa stávali obeťami svojej vlastnej voľby, ktorú uskutočnili pred oltárom. No keď sa na to pozrieme aj z druhej strany – o niečo inteligentnejšie páry našli v sebe kúsok rozumu, odvahy a chuti zlepiť to, čo spoločne rozbili.
unsplash.com
A mnohokrát sa im to aj celkom podarilo. Síce do nikoho kuchyne nevidím, ale ak by sme niečo mali od staršej generácie odkukať, malo by to byť práve toto. Nezahadzovať vzťah po tom, čo sa vyskytne prvý problém. Pokúsiť sa o nápravu a vstúpiť si aj do vlastného svedomia. Ak sa opäť objaví vážna trhlina, aj napriek rovnocennej snahe oboch partnerov, tak potom áno. Nastal čas ísť od seba.
No táto schopnosť súčasnej generácii chýba…
Naše egá sú natoľko vysoké a ničím nespútané, že akonáhle sa nám niečo znepáči, s hrdosťou sebe vlastnou posielame svoju lásku do prdele. V okamihu tak krátkom zabúdame na všetky dôvody, prečo sme sa zamilovali, a smelo odchádzame preč mysliac si, že sme jedineční či dokonalí, a tak si zaslúžime niečo viac ako toto… Ako partnera, ktorému treba aj niečo odovzdať. Nadovšetko to zaobalíme do rečí, ako sa tá naša polovička strašným spôsobom zmenila a že dnes nie je možné nikoho úplne spoznať. Necháme sa tak potľapkať po ramene od našich tiež nie celkom úprimných priateľov a s myšlienkou v hlave, že dnešný svet sa rúti do záhuby, kráčame opäť hrdo po svete.
unsplash.com
Dnešný svet nás učí, že môžeme dosiahnuť všetko. Môžeme byť kýmkoľvek a kedykoľvek je čas na nový začiatok. Dnes už nie je hanbou aj v 50tke odísť od rodiny či zo zamestnania a stať sa doslova novým slobodným človekom bez akýchkoľvek záväzkov, ktoré by nás obmedzovali.
To všetko je v poriadku. Ale… Nejaké ale tu predsa len je. Mnohokrát totiž pretrhávame aj také zväzky, ktoré už nikdy viac nevytvoríme. Často zo svojho života vyškrtneme aj človeka, ktorého už viac nestretneme. A aký to má na náš život dopad? Že po tom všetkom hľadaní, kedy si o sebe myslíme, že sme hodní „väčšej“ lásky, sme neskôr prinútení sklopiť uši. A zrazu sa len nájdeme po boku niekoho, kto nám ani zďaleka nie je ochotný poskytnúť toľko, koľko nám dávali tí ľudia pred ním, ktorých sme sa kedysi zbavili, no sme už natoľko vyčerpaní, že nám nezostáva nič iné, len sa mlčky zmieriť so svojimi chybami.
Vieme dnes ešte milovať?
Mnohí z nás zabúdajú na to, že ak chceme dokonalú lásku, musíme sa stať aj dokonalým človekom. V tomto prípade to však neznamená, že sa máme zbaviť všetkých chýb. To vlastne možné ani nie je. No znamená to, že sa musíme zbaviť svojej hrdosti a svojho ega. Iba tak budeme schopní láske niečo obetovať. Skôr či neskôr nás totiž každý zraní. A je len na nás, kedy si povieme, že má zmysel odpustiť mu to.
Prežiť dokonalý vzťah si žiada viac ako sem-tam urobiť nejaký ústupok. Ak chceme dokonalosť, musíme občas dokonale zaprieť svoju hrdosť.
Ak nám niekto neubližuje vedome a naša bolesť mu nespôsobuje radosť, musíme si priznať, že aj dokonalý vzťah je občas nedokonalý.
Coverphoto: Photo by Mohamed Nohassi on Unsplash
